Aj macík si musí umývať zúbky
Dnes sa Miško zobudil veľmi skoro. Macík vedľa neho si spokojne odfukoval a veru nezdalo sa, žeby už o chvíľu mal sedieť v aute viesť sa spolu s Miškovou rodinou na výlet. Miško, ten musel vstávať oveľa skôr. Lebo hneď ráno musel vstať, umyť si zuby, poumývať si studenou vodou tvár, uši. A potom sa poobliekať. Mrmlík to má jednoduché. Zuby si neumýva vôbec a oblieka sa iba vtedy, keď sa s ním Miško chce hrať.
Aj toto ráno si Miško poctivo umýval zúbky, keď zrazu do kúpeľne vošiel Mrmlík.
„To čo robíš?“ spýtal sa Miška.
„Umývam si zuby, aby som ich mal zdravé, pekné a aby mi nesmrdelo z pusy,“ múdro odvetil Miško presne takými istými slovami, ako mu to kedysi povedala mamička.
„Bŕŕŕ,“ striasol sa macík a rýchlo vybehol z kúpeľne. Už len myšlienka, že by sa mu čosi penilo v papuľke ho dostatočne nabádala k tomu, aby si nikdy v živote do úst zubnú kefku nevložil.
Výlet začal celkom fajn. Slniečko od samého rána svietilo, na oblohe dnes neplával ani jediný mráčik. Macík sedel Miškovi na kolenách a nechal sa uspávať monotónnym zvukom motora. Už už zaspával, keď sa aj Miškovi zívlo.
„Aké máš pekné biele zuby,“ začudoval sa macík.
Miško sa len pousmial. Vedel, že to má preto, že si pravidelne čistí zúbky. Macko už potom počas celého výletu zuby ani raz nespomenul. No Miško si všimol, že Mrmlík sa mu často pozerá na zuby. Až večer sa zase potichu priplichtil do kúpeľne, keď si Miško umýval zuby. Pozeral, pozeral, no dlho to nevydržal. Nemohol sa pozerať na bielu penu v Miškových ústach a rýchlo ušiel z kúpeľne, skočil do postele a celý sa prikryl paplónom. Keď Miško prišiel do postele, Mrmlík už spal. A takto to išlo celý týždeň. Raz večer predsa len vydržal stáť pri umývadle až do chvíle, kým si Miško doumýval zuby.
„Myslíš, že aj ja by som mohol mať také pekné biele zuby?“ spýtal sa macík.
„Asi áno. Keby si si pravidelne umýval zuby,“ odvetil Miško. Práve išla okolo mamička.
„Či máme zuby biele alebo trochu žltšie, to nie je až také dôležité. Dôležité je, že ich budeme mať zdravé. Nebudú sa nám kaziť a nebudú nás bolieť. A vydržia nám dlhšie. A pán doktor nám ich nebude musieť tak často opravovať,“ doplnila Miškovu odpoveď mamička.
Macík sa usmial a spokojne si hopkáním odchádzal do izby.
„Zúbok v ústach žiaden biely, ale hlavne nemám diery, ani ma nič nebolí, zubnú kefku zahodím,“ zaspieval si Mrmlík na melódiu peničky Prší prší.
„Miško, vysvetli svojmu macíkovi, že teraz ho nič nebolí. Lebo zuby sa kazia postupne a pomaly. Ale keď začne bolieť, tak už bude neskoro. To už bude musieť len pán zubár polepiť. Už to nikdy nebude zdravý zub,“ ozval sa zo spálne ocko, ktorý čítal knihu.
Do izby za Miškom a macikom prišla mamička.
„Miško, my sme ťa vychovali tak, aby si nás poslúchal a robil správne veci. Macík je tvoj. Usiluj sa, aby si aj ty jeho vychoval tak, aby robil správne veci. A umývať si zúbky je správna vec.“
„No ale ako?“ nešťastne sa pozrel Miško na macíka, ktorý sa zase celý strčil pod paplón tak, aby mu spod neho ani uši netrčali.
„Už mám toho dosť!“ nahneval sa Miško a utekal do kuchyne po varechu. Ale mamička ho zastavila.
„Čo keby si dnes miesto varechy použil hlavu?“ spýtala sa ho ironicky mamička. Miško sa prekvapil. Veď niekedy, keď on neposlúcha, tak aj otecko chodí do zásuvky pre varechu. A veru, to zázračne pomáha. Netreba ani, aby varecha tancovala po zadku. Stačí zahrkať v zásuvke.
Sprisahanecky žmurkol na maminu, utekal do kuchyne, otvoril zásuvku a hľadal varechu. Macík vystrašene vystrelil spod periny. Miško sa vrátil späť do izby bez varechy. Zahľadel sa do poličky a vytiahol jednu krásnu knižku s mnohými obrázkami a sadol k macíkovi na posteľ. Spoločne listovali, rozprávali sa a zase listovali. Až sa dolistovali až k obrázkom so zubami. Na jednom veľkom obrázku na veľkom zube stáli čudné postavičky. V rukách držali kladivá, vŕtačky a dokonca niektory malý aj výbušniny a ničili ten krásny zub.
„Toto je kaz,“ povedal múdro Miško. Ten vzniká tam, kde je zub špinavý, nevyčistený od zvyškov jedla. A hlavne sladkosti mu pomáhajú dostať sa cez ochranu zuba.“
Viac Miško nehovoril. Prevrátili list a rozprávali sa o inom. Potom odložili knihu. Miško odišiel do kuchyne. Macko sa potichučky prikradol k poličke s knihou. Vybral ju a dlho, dlho sa pozeral na obrázky s pokazenými zubmi. Zavrel knihu. Onedlho už Miško z kúpeľne Mrmlíkovu otázku:
„A ktorá zubná kefka je moja?“
Odvtedy si macík pravidelne umýval zúbky. Často stávali spoločne s Miškom v kúpeľni pri umývadle a cerili na seba zuby, dokazujúc jeden druhému, že on ich má zdravšie.