Aká je naša úloha?
Čítam, čítam, čítam. Oči hlcú slová. Rozum sa však niekedy zasekne a nechce už nič prijímať. Morím sa s novými pojmami, s novými názormi, novými pohľadmi. Duša, telo, posmrtný život, druhý príchod Krista, medzistav, nebo peklo. Jednotná, či duálna ľudská osobnosť. Nesmrteľnosť duše bez existencie materiálneho tela. Dejiny – nedejiny, čas - nečas.
Sú chvíle, keď pri čítaní riadkov zažívam vzrušenie, lebo cítim, že sa mi čosi odkrýva. Pomaličky, postupne. Cítim tam ten hrubý závoj, no občas akoby zavanul prievan a záves na sekundu odkryje to, čo tak túžim spoznať. Občas. Ale väčšinou mi praská hlava od vypätia, pochopiť text, ktorý sa na mňa odkrytý vyškiera a ja nie a nie ho pochopiť. Vtedy vložím do knihy záložku, nahnevane zavriem knihu. Zažmúrim oči a rozmýšľam, čo je v týchto vetách dôležité. Potom sa mi vytratí text, nad ktorým rozmýšľam a moje myšlienky blúdia medzi priestorom a časom. Veľmi často ma napadá myšlienka...Áno, napadá ma, nie napadá mi. Neúnavne ma naháňa a keď ma dobehne, napadne ma. „Aký to má všetko zmysel? Načo sme tu? Čo je naša úloha? Čo sa od nás očakáva?“
Podobné otázky si dáva samozrejme väčšina ľudí. No podobné otázky vzťahuje hlavne na náš krátky pozemský život. Prečo sme sa narodili? Čo tu na zemi máme robiť? Ako žiť, aby sme si mohli pred smrťou povedať- dobrý boj som bojoval. Áno, aj tieto otázky sú nástojčivé. Ale ešte nástojčivé sú otázky, ktoré neberú do úvahy len pozemských pár rokov nášho života, ale sú vztiahnuté na celú našu nekonečnú existenciu. Ak sa nám podarí poodhaliť zmyslel celej naše existencie, určite skôr pochopíme ako sa máme správať tu - na zemi. Hoci možno nikdy nepochopíme prečo musíme v podmienkach materiálneho chaosu prežiť niekoľko desaťročí, pochopíme aspoň, čo sa od nás očakáva. Vo vzťahu k Bohu a taktiež vo vzťahu k iným ľuďom.
Vesmír, Zem. A na nej prekypujúci, ale krutý život v pustom a chladnom, neosobnom vesmíre. Kto z koho. A uprostred všetkého človek. S akousi morálkou. A napriek všetkému požierajúcemu sa v okolí s príkazom NEZABIJEŠ! Akú to dáva logiku? Kto nám to natlačil do hlavy, keď (ak) sme sa vyvinuli z toho krutého sveta vraždiacich zvierat. A nebiť našej ešte väčšej krutosti, tak by sme tu neboli? Nie, nie. Tu odpoveď nedostaneme asi ešte hodne dlho.
V múdrych knižkách sa dozvedáme ešte o jednom Božom stvoriteľskom diele. Informácii máme ako šafránu. Anjeli. Kto sú to anjeli? Duchovné bytosti? Kedy ich Boh stvoril? Pred nami? Po nás? Hoci sú to zrejme duchovné osoby, aký majú vzťah k materiálnemu svetu? Ku nám? Čo je ich úlohou?
„Nebudem slúžiť,“ vyhlásil Lucifer. Kedy? Prečo? Čo bolo dôvodom vypovedania poslušnosti? Slúžil už dlho predtým? Alebo sa tak Lucifer rozhodol hneď po stvorení? Malo jeho odmietnutie vzťah ku aktu stvorenia materiálneho sveta a teda aj človeka? Nedozvieme sa. Ale jedno vieme. „Nebudem slúžiť.“ Dalo by sa povedať, že vieme čo bolo náplňou anjelov – slúžiť. Mali slobodnú vôľu a niektorí slúžiť odmietli. Ak ich Boh stvoril výlučne s úlohou „slúžiť“, odmietnutím svojej úlohy ich existencia prestala mať zmysel. Nepoddajní anjeli boli vytlačení z Božej blízkosti. Možno sú nesmrteľní a existujú ďalej. Ale ich existencia už nikdy nebude zmysluplne naplnená a ich vnútro bude naveky trpieť. Nie Božou pomstou. Ale preto, že omietli robiť to, načo boli stvorení.
Načo Boh stvoril človeka? Akú mu dal úlohu? Z prvých riadkov sa dozvedáme, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu. A prvý príkaz znel „Ploďte a množte sa.“ Ktovie, ako si vysvetľovať tieto slová. No v priebehu dejín sa vyprofilovali mnohé zákony. Izraelský národ žiarlivo strážil tieto zákony. Myslím, že Ježiš nám dal dosť jasne najavo, čo je naša úloha, keď hovoril, ktoré príkazy sú najdôležitejšie. „Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“
Milovať Boha a milovať ľudí, svojich blížnych. Áno, to je naša úlohy. To je naša parketa. To bude otázka Boha ku nám, keď sa dostaneme pred nebeskú bránu: „Miloval si?“
Zmyslom našej existencie je milovať. Mať vzťah k Bohu, mať vzťah k človeku. Teraz sa o to snažiť „celou svojou silou, celou svojou mysľou“. Táto úloha neskonči našou smrťou. Naopak. Stane sa to naším zamestnaním na plný úväzok. Tí, ktorý pyšne ohrnú nos nad svojim blížnym, ktorého nemusia alebo ktorý im hoci aj ublížil, nedostanú sa do vzťahu k Bohu. Ostanú za bránami Kristovho Tela a ich existencia prestane mať zmysel ako vysávač, ktorý „neťahá“. Ak vysávač už nie je vysávačom - nevysáva, je vyhodený na smetisko. Lebo neplní svoju úlohu.