Boh je náš otec
Prečo môžeme Boha oslovovať Otec?
Keď sa učeníci dožadovali, aby ich Ježiš naučil modliť sa, povedal im :“Vy (moji učeníci) sa budete modliť takto: Otče náš,....“. Mt 6,9
U učeníkov žijúcich pravé židovstvo to muselo vyvolať neskutočné prekvapenie. Veď židia mali takú úctu k jedinému Bohu, že jeho meno nevyslovovali ani v modlitbe. A zrazu niekto im vraví, aby s ním nadviazali až familiárny vzťah. Otec a syn. Viackrát sa museli pozastavovať nad trúfalosťou Ježiša, keď sa im dával spoznať ako Syn živého Boha. Po mnohých zázrakoch a znameniach snáď ako-tak akceptovali, že Ježiš si môže dovoliť bližší vzťah k Bohu. Ale mi ostatní? A ako to Ježiš myslel? Išlo mu len o vykreslenie obrazu Otec – Syn? Ide len o vzdialené prirovnanie? Alebo je naše synovstvo skutočné? Ale veď on je BOH a my sme len kdesi veľmi hlboko. Ľudia, ktorým nie je dovolené ani len vidieť Boha do tváre. A zrazu Otec?
Áno, ale niečo sa muselo predtým stať. Narodil sa Ježiš. Zamýšľam sa, ako veľa línií má Ježišovo pôsobenie na zemi. Tu, medzi obyčajnými ľuďmi. Pokúsim sa načrtnúť niektoré úrovne.
Za koho ma pokladajú ľudia? A za koho ma pokladáte vy?
Načo prišiel Ježiš na tento svet? Čo sa zmenilo v dejinách ľudstva po jeho príchode?
Ježiš prišiel ako učiteľ, ako prorok ako filozof, ako zakladateľ nového náboženstva. Vytvoril unikátne dielo, keď predostrel náboženstvo lásky. Milovať aj svojich nepriateľov. Založil spoločenstvo, ktoré tieto myšlienky roznieslo do celého sveta. Velikán, ktorý zmenil svet a jeho hodnoty. Prišiel na tento svet preto, aby naučil ľudí žiť krajší, plnší život. Celé jeho učenie sa nieslo nielen láskou k Bohu, ale aj láskou k svojmu blížnemu. Akoby nám hovoril: „Priblížte sa k raju! Máte na to, aby ste sa stali lepšími.“
Ježiš ako jedinečný Spasiteľ. Tým, že sa narodil medzi nami a nakoniec zomrel a vstal z mŕtvych, tak vzal na seba všetky hriechy ľudstva a svojou smrťou urobil spravodlivosti zadosť. Akceptoval Božiu spravodlivosť. Akceptoval Otcov morálny zákon. Hriech – trest. Prijal trest za nás, aby sme mohli byť spasení. Otcova spravodlivosť naplnená Synovou obetou. Aj túto Ježišovu úlohu poznáme a je pre nás kľúčová.
Už toto je samo osebe veľkolepé. Ale v mojom vnútri je akési chvenie. Stále sa zaoberám myšlienkou, že Ježiš musel prísť aj ešte pre niečo iné. Pre niečo ešte väčšie. Stále si myslím, že naše vykúpenie od hriechov by Boh mohol urobiť aj inak a nemusel poslať medzi nás svojho Syna. Benedikt XVI v jednej zo svojich kníh píše, že Ježišov príchod na zem znamenal pre človeka nový vývojový skok. Človek získal novú kvalitu. Tak ako sa z biologického homo sapiens Božím zásahom stala osobnosť uvedomujúca si sama seba a odlíšila sa od ríše zvierat, tak Ježiš na zemi spôsobil, že z osobnosti žijúcej samej pre seba sa zrazu stáva Boží syn. On sám nám povedal, aby sme Boha nazývali svojím otcom. Klamal nás? Nie. On to myslel vážne. A pravda je to väčšia ako si uvedomujeme. A racionálnejšia ako si myslíme.
Ježiš nehovorí, aby sa všetci ľudia modlili k Bohu Otče náš. Oslovuje svojich učeníkov. Vy sa modlite...! Prečo len my, jeho učeníci, tí ktorí veríme, že on je Syn Boží, môžeme Bohu hovoriť Otec?
Pri tejto príležitosti by som poukázal na jednu Ježišovu modlitbu: „...aby všetci jedno boli, ako ja som v tebe a ty vo mne...“
Tušíme, ako je jedno Otec a Syn. Trojjediný Boh, hoci tajomne rozdielny, no predsa Jedno. Tri osobnosti a jedna osoba. Ako si to predstaviť? Nedá sa to a ani to nie je až tak potrebné. Stačí len uznať absolútnu jednotu Božích osôb. Vieme si predstaviť takto našu - ľudskú jednotu? My, jednotlivé osobnosti, ale predsa silne jednotný v osobe Ľud? Aby Ľud bol jedno ako je jedno Boh. Asi toto je náš cieľ. Stvorený sme na obraz Boha. Aký je Boh a aký by mal byť jeho obraz? Boh je Láska. Až taký Láska, že osobnosti v Láske splývaju v jednu osobu. Sme stvorení na takýto obraz? Budeme raz takou mocnou Láskou človek zjednotený do jedinej osoby Ľud? Splynieme do vzájomnej ľudskej jednoty? Spojený takou Láskou, aká je pre nás dnes nemysliteľná? Takou Láska, že sa jeden stráca v druhom? Je to možné? Bez Boha asi nie. Ale tak sme boli stvorení. Dejiny stvorenia – dejiny spásy vyústili do príchodu Ježiša – Syna na zem. Vzal si ľudské telo. Stal sa človekom. Stopercentným človekom! Schopným splynutia s ostatnými jedincami Ľudu. Naša spása nie je v tom, že sa akosi prebijeme cez Ježiša do neba. Naša spása tkvie v tom, že splynieme s Ježišom. A budeme všetci jedno práve v ňom.
Hoci Ježiš sa stal stopercentným človekom, ostal aj stopercentným Bohom! Synom. Zjednotený, splynutý s Otcom i s Duchom Svätým. A my, čo budeme v jednote spočívať v Ježišovi ako Božom Synovi, budeme cez Ježiša spočívať aj v Bohu. A preto by nám malo byť úplne prirodzené nazývať Boha svojim Otcom, pretože máme na to právo, pretože sme-chceme byť stotožnený s Ježišom jeho Synom.
Ako ľahko je pochopiť potom Ježišove slová: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“. Jn 15,5. Nemyslel to vôbec obrazne. Myslel to veľmi reálne. On ako hlavný konár vsadený koreňmi do svojho Otca a my vrastení do Neho.
Ako ľahko je potom pochopiť aj Petrove slová: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ Sk 4,9
Kríž sa stal symbolom nie len Ježišovho utrpenia a nášho vykúpenia, ale aj symbolom zjednotenia ľudského a Božského práve v osobe Ježiša Krista. Práve tam, kde sa zjednocuje vodorovné (ľudské) a zvislé (Božské) rameno kríža. Práve tam, kde spočíva Ježišovo srdce.
Takže Syn Boží, Božská entita prišla na tento svet aj preto, aby nastalo konečné a nezničiteľné zjednotenie medzi Bohom a jeho stvorením. Aby to biedne, biologické a slabé zastrešil svojou mocou. Aby tie osobnosti uzavreté do ľudského tela prestali chaoticky tápať v nepriateľskom prostredí, ale aby spočinuli v bezpečí a poriadku. Aby Božie dielo opäť a zase urobilo obrovský a vedou nepochopiteľný skok vo vývoji a teraz už natrvalo ostalo dokonalé. Aby sa splnilo: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ Gn 1,31
A preto voláme vďaka Ježišovu oprávnene Boha Otec náš.