Milosrdenstvo verzus spravodlivosť.
Prežívame Svätým Otcom vyhlásený rok milosrdenstva. Pustíme si kresťanské rádio, čo televíziu, zalistujeme v Katolíckych novinách. Všade len milosrdenstvo. A potom si pozrieme denné správy. Vojna, lúpeže, vraždy, krv.
Máme strach. Do našich uší sa tlačí slovo terorista, islamista, vraždy, zabíjanie, mučenie. A k tomu milosrdenstvo. S kým milosrdenstvo? Pre koho milosrdenstvo? Pre tých, čo ma idú zabiť? Fú. Počúvam od mnohých ľudí – Boh odpúšťa všetkým. Aj Ty si povinný odpúšťať a milovať.
Ako je to vlastne s tým milosrdenstvom? Nezmysle. Boh nemôže byť absolútne milujúci, milosrdný a zároveň spravodlivý?
Ale môže. A keď som pochopil ako je to možné, pochopil som aj to, že mnohí Božie milosrdenstvo zneužívajú na to, aby prinútili obeť nebrániť sa. A možno aj to viedlo k tomu, že obeť sa zrazu vzoprela a povedala už dosť! Žiaľ Satan zahnal človeka do kúta. Najprv človeku nahovoril, že Boh je nespravodlivo milosrdný, potom mu našepkal, že Boh nemôže byť nespravodlivý. Ponúkol človeku riešenie. Odstráň Boha zo svojho srdca a zbavíš sa nespravodlivosti.
Žiaľ, mnohí dobrí a aj hlboko veriaci ľudia uverili tejto odpornej lži. Božiu „nespravodlivosť“ obhajujú len a len naším nepochopením Boha.
Ako to teda je? Ježiš na kríži pozýva odsúdenca, možno vraha do raja. „Ešte dnes budeš so mnou v raji!“ A čo jeho obete? Ak aj tí sú v raji, budú stáť bok po boku a oslavovať Boha? Vzdialený príklad? Dobre, posuňme sa do takmer súčasnosti. Pozrime sa do obdobia druhej svetovej vojny. Maximilán Kolbe. A jeho „kat“. Nemecký veliteľ poslal na smrť tisíce ľudí. Kolbe ako kňaz sa vymenil s jedným odsúdencom a podstúpil smrť hladom spolu s ďalšími odsúdencami. Po vojne bol nemecký veliteľ koncentračného tábora odsúdený na smrť. Ale predtým svoje skutky oľutoval a zomrel „zmierený s Bohom“. Stretli sa v Raji? Dokážeme to pochopiť? Je to spravodlivé?
Milosrdenstvo je vlastnosť mocných. Vládca si mohol dovoliť udeliť aj nespravodlivú milosť. Ale Boh je absolútny. Absolútne milujúci, ale aj absolútne spravodlivý.
Pre príchod do neba budeme potrebovať dve potvrdenia. Jedno o odpykaní trestu za moje hriechy. Keďže Boh poslal Ježiša na zem, aby to za moje hriechy odtrpel on, lebo ja by som to nebol schopný, takže to jedno potvrdenie by sme mohli mať hneď. Stačí, že sa k Ježišovi ako osobnému spasiteľovi priznáme. Lenže je tu háčik. Ešte budeme potrebovať „čisté svadobné oblečenie“. A v tom tkvie Božia spravodlivosť. Aby naša duša dosiahla dokonalosť a schopnosť zjednotenia s Bohom a s ostatnými blížnymi, bude musieť prejsť zdokonalovaním. Očistec. To je ten správny názov. Opäť je nesprávny pohľad na očistec ako dočasné peklo. Nie. Tam ľudia nie sú ani mučení, ani týraný, ani neplatia za svoje hriechy. Za tie už zaplatil Ježiš. Nejde o nič iné, ako naše zdokonalovanie sa. To, čo sme zanedbali na zemi, musíme dobehnúť v očistci. Utrpenie nastáva len tým, že si uvedomujeme, že sme už mohli zažívať spojenie v láske s Bohom, ale ešte nemôžeme. Lebo to nedokážeme. Lebo naša duša nie je ešte dokonalá. Prirovnal by som to k zaľúbencom. Pamätám sa na obdobie na Základnej vojenskej službe. Mal som 24 rokov. Ženatý. Túžil som byť pri svojej láske. Túžil som po našom šťastnom rodinnom živote. Odlúčenie mi spôsobovalo muky. A to naša ľudská láska je tak nedokonalá. Predstavte si to šťastie byť pri milovanom, a milujúcom dokonalom Bohu. A vy nemôžete! A to len preto, že ste boli počas svojho života egoistický, pyšný, prchký, ... Mali ste oči len pre telo a dušu ste zastrčili kdesi veľmi hlboko. Nestálo by zato sa zamyslieť, že hoci je Boh milosrdný, bude vyžadovať od nás dokonalosť?
To máte ako s lenivým synom, ktorého otec nekonečne miluje. Chlapec sa neučí a neurobí maturity. Má ho rád. Zaslúžil by si prísny trest. Ale on mu odpustí. Lenže maturitné vysvedčenie mu nedá. Prežije celé leto nad knihami a spoza otvoreného okna bude počuť vrstovníkov, ako hrajú futbal, ako sa chystajú na bazén. A on sa musí učiť.
Trest je za naše zlé výsledky odpustený. Ale maturitu si v očistci dorobiť budeme musieť. Takže, hoci je Boh absolútne milosrdný, využívajme správne čas, ktorý sme od neho dostali.
Maximilián Kolbe sa dlho v očistci nezohrial. No jeho „kat“ musel na sebe asi hodne dlho popracovať.
„Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ Toto nám bude rezonovať v ušiach aj vtedy, keď budeme vstupovať do Božej prítomnosti. Keď budeme všetci spoločne prepojený do jedného tela. Lebo jedna ruka nebude môcť bojovať proti druhej ruke. Len vtedy, keď si vzájomne „ruky“ odpustia, budú sa môcť plnohodnotne pripojiť k Bohu. „Ja som vinič, vy ste ratolesti.“ Budeme sa tešiť z každého človeka, ktorý sa rozhodne žiť v Božej prítomnosti. Hoci by to bol aj náš kat. Lebo mi už budeme spojení s Bohom a jeho láska bude aj v nás. A on miluje všetkých.
Páči sa vám takáto radostná správa? Reálna. Lebo je aj o zodpovednosti. Ale vždy je o láske.