N-rozmerný priestor
Keď som chodil na vysokú školu, často nás naši nadriadení museli „kádrovať“ - hodnotiť. Robilo sa to aj tak, že spolužiaci si navzájom jeden na druhého napísali hodnotenie a pedagóch to len okontroloval, prípadne čo-to doplnil. Keď sa má spolužiak pýtal, aký je môj svetonázor a ja som mu odvetil, že vedecký, dal sa do smiechu. Ako môže mať vedecký svetonázor niekto, kto chodí do kostola? Niekto, kto verí k akéhosi imaginárneho bôžika?
Čo je to znamená vedecký? Vedci vyšpecifikovali metódy dokazovania a pokiaľ sa niekto riadi touto metodikou, jeho teória si môže dať prívlastok „vedecká“. Teda „vedecký“ znamená len to, že na dôkaz niečoho bádateľ použil „vedeckú“ metódu. Existencia Boha sa však vedeckými metódami dokázať nedá, ale takisto ho týmito metódami nie je možné poprieť. Preto viera v Boha, či jej popieranie sa nedá považovať za vedecké, či nevedecké. Tobôž svetonázor nemôže byť vedecký, či nevedecký. Svetonázor je názor. Nepodlieha dokazovaniu.
Týmto kratučkým úvodom som chcel len naznačiť, že „vedecký“ v žiadnom prípade neznamená „materialistický“. Skôr naopak.
Dnes by som sa rád pristavil nad myšlienkou, či existuje vo vesmíre iný život, mysliaca bytosť, či dokonca vyvinutá civilizácia. Niekoho táto otázka vnútorne vzrušuje. Zrejme celé ľudstvo táto myšlienka fascinuje, pretože vykladá nemalé prostriedky na to, aby sa zahľadelo do čoraz väčších vzdialeností a objavilo cudziu, inteligentnú bytosť. Otázka znie, prečo hľadáme? Čo od tejto vzdialenej civilizácie očakávame. A druhá, možno už len moja otázka znie, prečo hľadáme tak ďaleko? Odpoveď je jednoduchá. Pretože sme úbohý! Pretože sme materiálne obmedzený. Nedokážeme si predstaviť, že by mohlo existovať niečo inej podstaty, ako sme my. Hľadáme len v materiálnom svete. A pritom iné civilizácie žijú možno práve tu. Vo svete prelínajúcom sa s naším svetom. Svet, ktorý nevadí nám a ten náš nevadí jemu. Ak aspoň v kúsku duše veríme, že v Biblii je čosi pravdy, musia nás zarážať správy o anjeloch, archanjeloch, cherubínoch,... Kde sú? Erich von Danikien vo svojich až fantazijných knihách im prirobil rakety a priradil ich do plejády mimozemšťanov. Iste, aj to je názor. Lenže, asi by boli Bohu dosť obmedzene použiteľný. Správy o anjeloch v nás totiž evokuje skôr okamžitý zásah. Bezprostredná reakcia. Odkiaľ? Môžeme prijať niekoľko riešení. Jedno z nich je priznať im duchovnú podstatu. Potom nie je žiaden problém sa zjaviť, či zmiznúť v ktoromkoľvek mieste materiálneho priestoru. Že sa to nedá predstaviť?
Opusťme anjelov a vráťme sa do materiálneho sveta. Ale trochu iného, aký vnímame my. Kto mal pár semestrov matematiky na vysokej škole, nie je mu neznámy pojem n-rozmerný priestor. Na to, aby sme si dokázali predstaviť ako sa niekto zrazu zjaví a potom zmizne v našom priestore, nemusíme opustiť materiálny svet. Stačí mám viacrozmerný vesmír. Ozaj, koľko rozmerný je vesmír? Samozrejme naše zmysly nás nikdy nevyvedú zo žalára trojrozmerného priestoru. Snáď až smrť nás vyslobodí. Takže si predstavme, že vesmír a náš svet je napríklad štvorrozmerný. T.j. nemá len dĺžku, šírku, výšku, ale má ešte jeden rozmer navyše. Nedá sa to predstaviť? Máte pravdu. Našimi zmyslami nie.
Tak si to musíme uľahčiť. Predstavme si, že my žijeme v dvojrozmernom svete, ale samotný vesmír je trojrozmerný. To znamená, náš svet je ako papier a my sme z papiera vystrihnuté panáčiky, ktoré sa pohybujú po tomto papieri. Ani nad papier ani pod papier našimi zmyslami nedosiahneme. A teraz si nad ten náš svet – papier, umiestnime ľubovoľne blízko taký istý svet – papier. A po ňom chodia iné panáčiky. Samozrejme, ani oni o našom svete nič ani nešípia, tak ako my o ich svete. No stačí bytosť, ktorá má schopnosť dostať sa z papiera na papier – z jedného sveta do druhého a zjavovanie je ako vyšité. Stačí trojrozmerná bytosť a môže sa v oboch svetoch nachádzať súčasne. A to takýchto dvojrozmerných svetov môže byť v trojrozmernom priestore nekonečne veľa. Takže povýšme si to na náš svet. Ak je vesmír čo len štvorrozmerný, trojrozmerných svetov neďaleko nás sa môže nachádzať nekonečne veľa. Uvedomme si, že ešte stále sme v materiálnom svete. Čo všetko sa v našej blízkosti môže diať, keď priznáme existenciu sveta, ktorá sa neskladá s protónov a elektrónov?
Preto sa opäť pýtam, prečo hľadáme tak ďaleko?
V tomto svetle je naozaj úbohé, keď v minulosti učiteľ s vedeckým (čítaj materialistickým) názorom sa deťom vysmieval, že nebo neexistuje, lebo kozmonauti ho nevideli.
Takže je naozaj nevedecké veriť v duchovno a v Boha? Je naozaj nevedecké predpokladať, čo dnes nedokážeme svojimi zmyslami pochopiť? Je nevedecké, že niekto vie abstraktne myslieť a nehrbí sa ako otrok pri zemi, ale hľadí do neba, lebo tuší, lebo verí, lebo vie, že tam niečo musí byť? Niečo, k čomu ho jeho telo dnes ešte nepustí?
Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.
Žiaľ, niektorí poznávajú ako deti až do smrti a nedokážu si predstaviť, že niečo funguje aj inak ako si vedia predstaviť.