Ako sa Mrmlík narodil
Augustín Marko
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna milá teta, ktorá strašne rada robila radosť malým deťom. Keďže mala už veľa, veľa rokov a nohy ju už celkom neposlúchali, často ju susedia videli sedieť na vozíku s veľkými kolesami, ako chodí do obchodu, kde sa predávajú krásne plyšové látky, veľké gombíky, ihly, nitky a všakovaké veci, ktorým dokázala dať život len ona. A tí, čo ju navštívili doma, tak tí ju videli sedieť v starodávnom, širokom a ušatom kresle. Láskavé črty tváre slabo ukryté pod veľkými okuliarmi so širokým rámom a s okrúhlymi sklami presvedčili každého o jej srdečnom a úprimnom charaktere. Často sedela v kresle s ihlou v pravej ruke a v ľavej s kusom vystrihnutej látky. Čo robila? Do neforemnej hmoty vdychovala dušu a po pár dňoch z jej rúk vychádzali plyšové macíky, psíkovia, bábiky a putovali do detských postieľok.
Aj dnes pani Mária sedela nad kusom látky a v ruke držala ostré nožnice. Cvik, cvik, cvik a z kusa látky sa za chvíľu stal chrbát macíka. Potom druhý kus látky, rovnaké cvik, cvik, cvik a bola pripravená látka pre bruško macíka. Potom pre hlavičku, predné labky, zadné labky. Teta Mária vymenila nožnice za ihlu, prevliekla niť cez ucho ihly a svižne zošívala rôzne diely látky. Joj, dnes by už nikto nevedel, čo s čim pospájať, pozošívať. Ale teta Mária to vedela.
Do izby sa vrútila malá vnučka s krikom:
„Stará mama, čo robíš?“
„Ešte neviem, ale asi to bude nejaký macík.“
„Aký je chudý. Čo ho prešiel parný valec?“ smialo sa dievčatko.
„Neboj sa. Ak počkáš, uvidíš, ako priberie.“
Netrpezlivá vnučka nepočkala a po chvíli vybehla na dvor. No jej stará mama ďalej sedela v kresle a myslela na to, ako niekomu urobí radosť. Skôr ako úplne pozošívala dokopy kusy látky, vzala nastrihané handričky a cez malý otvor ich natisla do macíkovej hlavy, bruška i labiek. Medzi rukami sa jej zrazu objavil dobre živený macík. Ale bez uší, bez úst a slepý.
„Toto si už nechám na zajtra,“ povedala si unavená teta Mária a išla spať. No hneď ráno, keď dojedla raňajky, si opäť sadla do kresla a vzala do ruky nedokončeného macíka. Aká bola prekvapená, keď macík zrazu natiahol labku a pohladkal ju po ruke.
„Joj, a či ty nie si obyčajný plyšový macík?!“ preľakla sa teta Mária. No potom si pomyslela, že to sa jej len zdalo, veď si ešte nezaložila okuliare. Vzala ihlu a niť.
„No čo prvé ti prišijem?“ spýtala sa len tak pre seba, no opäť sa jej čosi zazdalo. Akoby macík pokrčil ramenami.
„Prvé uši,“ povedala si. Prišila jedno uško, druhé uško. Jedno krajšie ako druhé.
„No veru, pekný si.“
Macík nebadane prikývol. Tak, aby si to teta ani nevšimla.
Teta Mária prišila veľké oči a potom ... potom, keď macík na ňu zažmurkal očami, vedela, že drží v rukách neobyčajného macíka.
„Tebe musím veru peknú pusu našiť, aby sme sa mohli porozprávať.“
Pár stehov a macík sa usmieval na tetu Máriu.
„Hotovo,“ povedala a strčila ho do prúteného koša medzi ostatné plyšové hračky, ktoré s takou nehou vyrábala.
„Au, ja tu nechcem byť! Tu je nepohodlne a tma a všetko ma tu tlačí,“ ozval sa macík z koša.
„Hračky majú byť upratané,“ odvetila starká.
„Ale ja nie som obyčajná hračka. Ja som predsa zázračný macík. Nechcem byť v koši. Ja sa chcem hrať. Veď preto som sa narodil.“
Starká si vzdychla a strčila si macíka do vrecka na zástere. Na starosť takéto problémy. Kto to kedy videl – hovoriaci plyšový macík.
„Aú, je tu tesno a nič nevidím. Daj ma vyššie,“ mrmlal zase macík.
„Joj aký si umrmlaný ako staré pivo,“ hnevala sa teta Mária. Macík síce nevedel, čo je to umrmlaný a ani pivo, ale napadlo ho, že to je asi niečo zlé a tak ostal ticho.
Starká si presadla do vozíka a vydala sa na svoju pravidelnú cestu do obchodov. Mlieko, chlieb, pečivo. A ešte neodmysliteľný obchod s látkami. Keď z neho vychádzala, cestu jej zastal taký malinký chlapček. „Teta, macík vám vypadol zo zástery,“ hovoril chlapec a snažil sa zvýraznene vysloviť práve „r„, aby všetci počuli, že on už vie aj r, hoci je len taký malinký chlapček. V rukách držal zázračného macíka a otŕčal jej ho, aby si ho vzala.
„Jaj, nezbedník. Že ty si ušiel z tej mojej zástery?“ vyhrešila macíka. Potom sa obrátila k chlapcovi: „Mladý pán, ako sa voláš?“
Chlapec sa najprv poobzeral okolo seba a potom si uvedomil, že teta tým mladým pánom myslí jeho.
„... som Miško,“ odvetil.
„Vieš čo, Miško? Nechaj si toho macíka. On je to zázračný macík a určite si ťa vybral sám . Pri mne sa nudí. Opatruj ho, ale musíš sa mu venovať, vychovávať a musíš ho mať rád.“
„A ako sa volá?“
„Ako sa volá? No, stále si čosi mrmle. Asi by sa mu najviac hodilo meno Mrmlík.“
„Miško sa nežne usmial na Mrmlíka a privinul si ho k sebe: „Mrmlík“, tichučko pošuškal macíkovi do uška. Potom si všimol ako sa Mrmlík k nemu pritisol a veselo zažmurkal očami.
„Ďakujem!“ zakričal Miško a už ho nebolo. Musel sa predsa ponáhľať všetkým svojim kamarátom porozprávať, že on má zázračného macíka.
Starká sa šťastne usmiala: „Asi som Mrmlíkovi vybrala pekný domov.“