Neuveď nás do pokušenia
Otče náš, ktorý si na nebesiach...
Snáď každý pozná túto základnú modlitbu kresťana. Modlitbu, ktorej autorstvo prisudzujeme samotnému Ježišovi.
Ako sa máme modliť? Nauč nás modliť sa. Naliehali na Ježiša učeníci. A on im predniesol jedinečnú modlitbu Otče náš. Plnú vzťahov detí k svojmu otcovi. Plný obdivu, rešpektu, dôvery, lásky. Lenže, to nám Ježiš povedal pred dvomi tisíckami rokov. Aké slová použil? Ako zneli vtedajšie pojmi v ušiach Ježišových učeníkov. Moderný človek s kritickým myslením začína automaticky všetko spochybňovať. Tak prečo nespochybniť aj Ježišove slová?
Ako vlastne znie náš, tak dôverne známy Otče náš? Čo s vetou ... a neuveď nás do pokušenia? Môže Boh „uvádzať“ do pokušenia? A zrazu potrebujeme hľadať nespochybniteľné vysvetlenia. Odvolávame sa na chybu prekladu. Veď slová boli asi vyslovené v aramejčine. Prekladali sme do gréčtiny, latinčiny a odtiaľ do rodných jazykov. Alebo žeby naozaj Ježiš vyslovil takto tieto slová?
Ako väčšina, aj ja poznám túto neobyčajnú modlitbu snáď od svojho narodenia, keď sa ju nado mnou modlila moja matka. Nikto mi nevysvetľoval, ako mám chápať jednotlivé pojmy. Nikdy som sa ani nepozastavil nad tým, že by ma Boh vháňal do pokušenia. Prečo asi? No preto, lebo som vždy Boha chápal ako otca, ktorý ma miluje, a preto ma určite nebude skúšať pokušením. Že či odolám. Až v zrelej dospelosti som sa zrazu stretol s expertami na ohýbanie prekladov. Zrazu by sme radi prepísali snáď aj celú Bibliu, len aby sme „uhájili“ Boha. To predsa Boh nemohol takto povedať! Títo experti ani netušia, akú medvediu službu robia neprajníkom autenticity Ježišových slov. Celé písmo je zrazu „na vode“. Nič nie isté, všetko sa dá vysvetliť rôzne. „Správnym“ prekladom dokonca môžeme úplne zmeniť význam mnohých viet, mnohých myšlienok. Ćo je teda pravda? Iste, mnohé preklady môžu byť kostrbaté a nedokonalé. Ale to nám predsa nemôže vadiť, pokiaľ chápeme myšlienky Evanjelia v kontexte. Začínam mať bolenie zubov, keď idem na stretnutie spoluveriacich a ideme čítať – študovať pár riadkov z Evanjelia. Cítim sa ako v škole, keď sme ešte v študentských laviciach na hodine literatúry rozoberali báseň. Aj sám autor by sa čudoval, čo všetko sme v jeho slovách objavili.
Nedávno som počul o ženatom atraktívnom mužovi. Vybrala si ho mladá dievčina a zaumienila si, že on bude otcom jej dieťaťa. Postarší dobre vyzerajúci pán neodolal a o pár mesiacov mu prišla jeho mladá láska ukázať krásneho, no nemanželského syna. Dnes takéto prípady nie sú výnimočné. Ako to súvisí s modlitbou Otče náš? Možno by sme nemali špekulovať s prekladom slova „neuveď nás“, ale by sme sa mali skôr zaoberať, čo je to pokušenie. Možno by sme mohli celú vetu „a neuveď nás do pokušenia“ chápať v kontexte a z času na čas si tam vložiť to, čo sa práve mňa bytostne týka. „A neveď ma do pokušenia - nech radšej nie som tak atraktívny, ak by som mal byť kvôli tomu neverný“. „ - a radšej nech nie som tak múdry, ak by som mal kvôli tomu pohŕdať svojim blížnym.“ „ - a radšej nech nemám tak veľa moci, ak by som mal svojou mocou niekomu uškodiť.“ ..“ - a radšej..... daj mi len toľko darov, ktoré dokážem správne využiť. A ak mi napriek mojej slabosti predsa nejaké dary dáš, zbav ma všetkého zla, ktoré vo mňa je. Nech tie dary od teba využijem len pre dobro seba a svojich blížnych.“
Áno, ak to nezvládam a Božie dary sú pre mňa pokušenie, potom Otče, radšej nám ich vezmi. Zrazu sú k modlitbe Otče náš blízke aj tvrdé Ježišove slová ....ak ťa zvádza na hriech ruka, oko.....lepšie ti je prísť do Božieho Kráľovstva bez ruky, bez oka, ako neprísť vôbec.
Stále si myslíte, že treba meniť vety v modlitbe Otče náš?