O nevernom organe
Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a za siedmymi dolami žila raz a iste aj doteraz stále ešte žije jedna veľká kráľovská rodina. Je to taká zázračná rodina. A záhadná rodina. Pretože nikto nevie, odkiaľ prišli. Ani ich nikto nikdy nestretol a ani ich nikto nikdy nevidel. Veľa zdatných mládencov ich hľadalo a prešlo siedmymi horami a siedmymi dolami a predsa ich nenašli. No napriek tomu, hovorí sa, že žijú už tisícky rokov na tom istom mieste. A hovorí sa tiež, že je to taká krásna a milujúca sa rodina, že nikto ani nevie, koľko ich v rodine je. Lebo vždy vystupujú ako jeden. Nehádajú sa, nemajú spory. Všetko riešia s láskou. Fakt zázračná rodina.
Všetko, čo viem o tejto rodine, som sa dozvedel od môjho starého otca. Ten mi v jeden daždivý večer rozprával, že jeho starý otec mu prezradil, ako sa mu jeho starý otec zdôveril, že raz počul hovoriť svojho prastarého oca spomínať jeho prastarú mať, ktorá počula od krstnej mamy, že jej prastará mama sa rozprávala so svojim prastarým otcom, keď bol na smrteľnej posteli a ten jej vyrozprával nádherný príbeh o tejto zázračne milujúcej sa rodine, ktorý mu rozprával ešte jeho praprastarý otec, ktorý sa určite poznal s prapravnukom starého Matuzalema. Tak počúvajte, čo som sa dozvedel o otcovi, mame a synovi tejto zázračnej kráľovskej rodiny.
Otec ako hlava rodiny sa staral s láskou o všetkých svojich milovaných a robil všetko pre všetkých, aby boli šťastní. A mama? Obetavá, milujúca radkyňa, pomocnica. Srdce pre všetkých. Skutočným duchom rodiny.
Otec, tak ako všetkých, mal rád aj svojho syna. Vždy rád pracoval aj so svojím synom a ukazoval mu, ako sa robia obdivuhodné veci. Otec vedel po čom jeho syn túži a postupne pripravoval svojho syna na veľké poslanie. A tak ho ani neprekvapilo, keď raz syn prišiel k nemu a hovorí mu:
„Otec, obdivujem ťa. Vidím, aké dokonalé veci robíš. A preto by som aj ja rád urobil niečo veľkolepé. Chcel by som urobiť niečo krásne, niečo trvalé, niečo mohutné a dokonalé. Chcel by som vytvoriť hudbu. A chcel by som tú hudbu zahrať na organe.“
Otec sa usmial. Áno, vedel, že raz toto príde.
„A ty nemáš organ,“ usmial sa otec. „Pretože ťa nekonečne milujem, nedostaneš len organ. Dám ti celý orchester,“ odvetil otec.
Keďže hovoríme o zázračnej rodine, Otec nešiel do obchodu a nekúpil organ. Ani nešiel vyhľadať odborníkov na hudobné nástroje. Ide predsa o zázračnú rodinu. Preto sa otec len hlboko zamyslel. V hlave sa mu vyvíjal fantastický plán. Zjavila sa obrovská sála, rozdelená na dve časti. Časť, kde si sadne obecenstvo – celá kráľovská rodina. A druhá časť javisko – kde bude jeho syn hrať na hudobnom nástroji. Na druhý deň v sále vytvoril okná a dvere. Na tretí deň pridal jednoduché osvetlenie, ale aj obrovské krištáľové lustre. V ďalšie dni v sále postupne umiestnil stoličky, obrazy, maľby...
Nakoniec prišli na rad hudobné nástroje. Bubny, píšťalky, trubky, klarinety. Ale aj husle, lutny, kontrabasy a všetky iné nástroje, aké len svet kedy poznal. Len organ akosi chýbal. Všetky nástroje ožili a rozohrali sa. V sále znela fantastická hudba.
„Otecko, vytvoril si úchvatné dielo. Ale celý orchester hrá podľa teba a nevidím tu organ. Kde je moje miesto?“ ohradil sa milovaný Syn.
„Syn môj, nekonečne Ťa milujem,“ povedal otec. „Urobím ti taký organ, na ktorom dokážeš hrať len ty. A celý orchester bude hrať podľa teba. Podľa tvojho organu.“
Pred synovými očami sa zjavil obrovský organ. Zatiaľ mŕtvy organ, pretože v jeho tele sa ešte len teraz postupne vyvíjali píšťaly. Malé, tenulinké, ktoré pískali tie najvyššie tóny. Ale aj hrubé obrovské, siahajúce až po oblohu, ktoré hrali svojou dôstojnou hĺbkou. Potom vznikali klávesy. Biele aj čierne. Množstvo radov kláves, manuály sa nedali ani spočítať. Akoby ich nebolo dosť, tak ešte sa objavili aj v tvare pedálov pre nohy. Tak ako všetko v tejto rodine, aj organ sa nedal popísať inak, iba slovkom zázračný. Veď jednotlivé manuály mali takú dĺžku, že nik nedovidel ani ich začiatok a ani koniec. Také dlhé manuály ešte nikto nikdy nevytvoril. A tých registrov. Netrvalo dlho a otec sa postavil pred organ. Už sa nezamyslel, ale pristúpil k píšťalám, aby ich vlastnoručne naladil. Syn videl, že otec pokladá organ za niečo výnimočné, pretože ho celý nevytvoril iba myšlienkou, ale sa ho dotkol svojimi tvorivými rukami. O to viac si syn otcov dar vážil.
„Čo na to hovoríš?“ spýtal sa syna.
„Otecko, ďakujem ti,“ odvetil syn, ale otec si všimol, že sa mu niečo nepozdáva.
„Vieš, oci, všetky tie hudobné nástroje hrajú samé podľa nôt, ktoré si im ty napísal. Veď dobre. Urobil si to fantasticky. Lenže, aj organ bude hrať sám podľa tvojich nôt?“
„Ale nie, syn môj. Ten organ nehrá sám od seba. Je to dar pre teba. Ty budeš hrať na organe. Teba bude poslúchať, tvoju vôľu bude plniť. A aj všetky ostatné nástroje sú pre teba. Ak bude hrať organ, pridajú sa ostatné nástroje. Organ je vrchol môjho stvorenia pre teba. Nech teda organ udáva tón pre všetky ostatné hudobné nástroje.“
Syn si sadol za organ. Zdvihol ladne svoje ruky a dotkol sa z láskou dokonalého diela. Nežne pohladil klávesy. Zahral niekoľko tónov. Zahral jednu skladbu. To už celá kráľovská rodina sedela v obecenstve a tešila sa z majstrovstva syna.
Avšak po prvej skladbe syn prestal hrať.
„Je to také krásne. Dokonalé,“ vzdychol si syn.
„Chceš ešte niečo dokonalejšie, že?“ povzbudil ho otec.
„Ty a ja sme jedno, otec,“ odvetil syn. „Ja viem, že ty vieš, čo chcem. A viem, že aj ty to chceš.“
„Áno, syn môj.“
V sále nastalo úplne ticho. Všetci vedeli, po čom syn túži. Otec položil sediacemu synovi ruku na plece:
„Vytvoril som dokonalé dielo. Fantastický hudobný nástroj s miliónmi kláves. Vytvoril som dielo, ktoré je schopné hrať dokonalú hudbu. A ty vieš, že sa dá ešte niečo vylepšiť. Vieš, že ešte sa tomu organu dá dať niečo viac. Niečo z nás. Mám mu dať dušu?“
„Áno otče, lebo tak sa ti to páči,“ potvrdil syn. „A ešte by som chcel, aby ten organ hral aj sám,“ navrhol.
„Nemôže hrať sám a mať aj dušu,“ odvetila mama.
Syn pokrútil hlavou: „Všetky nástroje hrajú samé. Síce podľa otca, podľa mňa, podľa organu. Ale samé. Organ je tvoje vrcholné dielo. Aj on musí mať schopnosť hrať sám,“ rozmýšľal syn.
„Áno, ale ty chceš, aby som mu dal aj dušu. Ak bude mať dušu a bude môcť aj sám hrať, bude mať aj slobodu. Ako dosiahneš, aby hral podľa tvojich nôt?“
„Predsa našou láskou. Ja budem milovať organ, ktorý si mi vytvoril a organ bude opätovať moju lásku a bude hrať to, čo ja zložím. A vtedy bude naše dielo dokonalé.“
A syn pokračoval:
„Ja organu zložím skladbu, ktorá bude krásna pre nás i pre neho samého. Dám ruky na klávesy a tie budú hrať podľa mňa. Budú chcieť hrať podľa mňa. Vtedy bude, oci, tvoje dielo dokonalé.“
„Áno, syn môj. Vidím, miluješ dielo, ktoré som ti vytvoril. Vidím, že hudbe chceš dať celého seba. Vidím, že tvoja túžba po dokonalosti je nekonečná. Ale uvedomuješ si, že tvoja láska k hudbe a k hudobnému nástroju ťa doženie až k tak ďaleko, že sa staneš jednou z miliónov jeho kláves? Uvedomuješ si, že bez toho to nepôjde?“
Syn sa postavil a smutne, no odhodlane pohliadol na svoju mamu.
„Mama, Ty budeš náš radca, náš pomocník. Spolu s tebou to určite zvládneme. Veď môže byť hudobný majster dokonalý, kým nezrastie so svojim nástrojom?“
Otec s hrdosťou pozrel na svojho syna. Bol šťastný, že vychoval syna tak, aby boli jedno. Tak ako syn, aj on otec, vždy a všetko tvoril dokonalé. A mama, tá nad nimi bdela ako biela holubica, pomáhala im a utvrdzovala ich v ich šľachetných skutkoch. Preto otec rád vyhovel svojmu synovi a dnes, šiesty deň od chvíle, keď sa rozhodol, že pre syna vytvorí dokonalý orchester, udelil organu to najcennejšie, čo mohol organu udeliť. Popri duši, dal mu aj schopnosť samostatne hrať. Kráľovská rodina odišla zo sály a ostal tam len syn so svojim milovaným organom.
Syn si sadol za organ. Zavrel oči. V jeho mysli sa zjavovali noty a zoraďovali sa na notovú osnovu. Organ zahral prvých niekoľko tónov. Všetky podľa syna. Lenže akosi váhavo. Akosi neochotne. Syn pocítil od organu výčitku:
„Prečo máš tie ruku nado mnou? Prečo ma tak úporne nútiš hrať to, čo vytvoríš ty?“
„Ty si organ,“ odvetil syn. „ Môj otec ťa vytvoril, aby si krásne, dokonale hral. Nemáš schopnosť tvoriť melódiu. Máš schopnosť ju dokonale interpretovať. Tvorcom melódie som ja. Viem aká hudba je krásna. Spolu vytvoríme nádherné umenie.“
Organ zmĺkol. Bolo počuť, ako sa klávesy chvejú. Zrazu sa jedna pohla, a pustila vzduch k píšťalke a zaznel tón. Slabý nesmelý. Okamžite to skúsila aj iná klávesa, za ňou iná a iná. Syn držal ruky nad klávesnicou. Vedel, že stačí, aby udrel do klávesnice a organ opäť bude hrať podľa neho. Stačí, že ruky položí na klávesnicu a celý organ bude opäť pod jeho kontrolou. No nechcel to. Nechcel dokonalý nástroj ponížiť.
Do sály vstúpil otec a rýchlym krokom prišiel k organu. Organ zmĺkol. Od strachu nevydal ani hlások.
„Prečo nehráš?“ spýtal sa prísno otec.
„Bál som sa, keďže som nehral pekne a preto som zamĺkol, keď som ťa videl vojsť do sály.“
„Kto ti povedal, že hráš zle? Azda si nehral podľa môjho syna?“
„Klávesy, ktoré si mi ty vyrobil, pustili vzduch do píšťal, tak som hral.“
„Pretože si to urobil, odteraz nebudeš vedieť čítať noty môjho syna a po celý svoj život sa budeš trápiť a nebude sa ti dariť zahrať peknú skladbu.“
Otec odišiel nahnevane zo sály. Vlastne, ani nie nahnevane. Vedel, že to takto dopadne. A vedel to aj syn. Ostal v sále opäť sám so svojim milovaným organom. Organ chvíľu ticho vyčkával. No keďže je to organ, skúsil hrať. Lenže každá klávesa si robila, čo chcela. Nie a nie sa spolu dohodnúť. A preto sa málokedy stalo, že by organ zahral aj peknú pieseň. Ostatné nástroje nevedeli podľa koho hrať. A tak kvílil jeden cez druhého a celá koncertná sála bolo jedno veľké utrpenie. Ale syn napriek tomu neopúšťal svoj dokonalý organ. Snažil sa organu pomáhať. Dotýkal sa kláves, aby vedeli, kedy sa stlačiť. Lenže, niektoré necítili jeho dotyk, niektoré sa nestihli stlačiť a boli aj také, že sa nechceli stlačiť a práve naopak, snažili sa všetko tým ostatným kaziť. Medzi klávesmi vznikali hádky aj bitky. Niektoré klávesy už nechceli hrať len ten tón, pre ktorý boli určené. Začali sa presúvať na iné miesta, vytláčali iné klávesy a tie začali vytláčať zase tie iné. Chaos bol dokonalý. Nakoniec aj tie klávesy, ktoré sa snažili hrať pekne a podľa syna, začali prispievať k chaosu. Tým, že skákali z miesta na miesto a snažili sa krásnu melódiu zahrať samé. Už aj ony prestali pociťovať synove ruky nad manuálom. Nastal čas, kedy syn musel dokázať, že organu sa nechce zrieknuť ani za cenu obety. Zavrel oči a všetku svoju energiu sústredil do svojich prstov. Položil ruky na manuál. Klávesy pocítili jeho dotyk, avšak nemienili sa vzdať svojej slobody.
„Kto si ty, že nás chceš obmedzovať? Akým právom nám chceš rozkazovať?“ pýtali sa nespokojne klávesy.
„Sme klávesy a sme schopné hrať čokoľvek. Stačí, aby sme sa učili a raz to dokážeme aj bez teba!“
„Vy ste klávesy. Nedokážete vymyslieť niečo krásne. Navyše, kým sa všetky nedohodnete, nikdy nedokážete zahrať ani to, čo som už do vás vložil,“ odvetil syn.
Lenže klávesy ovládala pýcha. Nepočúvali syna a naďalej púšťali vzduch do píšťal ako chceli. V sále nastala taká disharmónia, že ostatné nástroje vydávali nepočúvateľné zvuky a aj samotný organ sa triasol od strachu pred týmito zvukmi. Klávesy nepochopene krútili hlavami:
„To že mi hráme zle, to je pochopiteľné, lebo máme právo hrať ako chceme. Máme slobodu hrať zle. Ale ako môžu hrať zle tie nástroje, ktoré túto slobodu nemajú? Kto stvoril také nemožné nástroje?“
Nechápali to ani tie poslušné klávesy. S hrôzou sa pozerali, ako sa v sále od hrozného hluku olupovala omietka. Ako padali zo stien obrazy a ako praskali krištáľové lustre. Úlomky skla lietali po celej miestnosti a dopadali na klávesy a ničili vzácny hudobný nástroj. Syn pritlačil svoje ruky na klaviatúru. Prsty akoby mu zrástli s organom. Pod jeho rukami sa objavila jedna nová klávesa. Na okamih ostalo ticho. Klávesy postrehli, že sa stalo niečo obdivuhodné. Klávesa vydala nádherný tón a popri nej zahralo aj niekoľko iných kláves. Po dlhom čase opäť kúsok jednoduchej, no krásnej hudby. Ale iba chvíľku. Ostatné klávesy zrazu spustili taký rámus, že krásna hudba zanikla v okolitej disharmónii. Lenže napriek tomu okolité klávesy počuli krásny hlas novej klávesy a radi sa k nej pridávali. Počet kláves, ktoré sa chceli pridať k novej klávese rástol a rástol. Zdalo sa, že onedlho bude chaos zažehnaný. Lenže vtedy pyšné klávesy spustili taký hluk, že posledný luster to nevydržal. Visel práve tesne nad manuálom. Odtrhol sa a spadol na organ. Organ zadunel a opäť nastalo hrobové ticho. Nová klávesa sa rozdrúzgala na kusy. Ostala po nej len obrovská medzera na manuáli. Poslušné klávesy s hrôzou pozerali, čo sa stalo. Tie pyšné začali od radosti opäť jačať a hučať.
Syn otvoril oči. Oplatí sa ešte bojovať za klávesy, ktoré ho tak hanebne rozdrvili, keď bol ako klávesa medzi nimi?
Ale jeho láska k organu bola väčšia ako nevďačnosť kláves. Pred očami mu opäť začali poskakovať noty. Prsty sa začali opäť jemne dotýkať kláves. Najprv len tých verných. Melódia jednoduchá, ale krásna a nežná. Klávesy opäť cítili dotyk synových jemných prstov.
„Kto si?“ opýtala sa jedna klávesa a vždy pustila vzduch do píšťale, keď pocítila majstrov dotyk.
„Ja som tá klávesa, čo som bola medzi vami a učila vás, že dokonalá hudba sa dá zahrať len s majstrom. Ja som ten majster. Nebojte sa. Ja už budem stále tu , pri vás. Budem sa vás dotýkať. Budem vás viesť. A raz sa vrátim medzi vás. Tu hore budem ako majster a tam dole budem ako klávesa. Ako jedna z vás.“
„Maestro a kedy to bude? Kedy budeš naveky jeden z nás?“ pýtala sa klávesa.
Maestro sa len usmial. Kedy? Keď aj tie pyšné klávesy prídu na to, že bez majstra sa hrať nedá. Vtedy, keď aj tie pyšné klávesy pochopia, že dokonalý organ musí mať klávesy, ktoré nebudú myslieť každá len na seba. Ale keď každá klávesa s radosťou prijme svoju úlohu a zapojí svoje sily do tvorby prekrásnej melódie. Vtedy sa pripoja aj ostatné nástroje a bude na oslavu otca hrať celý orchester. A vtedy otec obnoví aj koncertnú sálu. Vytvorí nové lustre, vymení okná, opraví omietku. A potom zasadne celá kráľovská rodina a bude vychutnávať Majstrovo umenie. A aj organ, zjednotený so svojim Majstrom bude s pokorou žať nie svoju, ale Otcovu slávu a svojimi tónmi vyjadrí vďaku za jeho dokonalé dielo.