O neposlušnom chrobáčikovi
Augustín Marko
Raz, keď sa prvé jarné slniečko oprelo do mohutnej starej lipy a bzukot usilovných včiel dával všetkým vedieť, že príroda sa prebúdza do nového života, stal sa pod prilepeným suchým lístkom obrovský zázrak. Narodil sa utešený chrobáčik. Mamka mu už prv nanosila všakovakých maškŕt, preto teraz, keď sa postupne vyťahoval z tesnej postieľky, nemusel ani krídelka roztiahnuť a dosýta sa napapkal. Až potom naplno otvoril svoje očká a:
„Mamička,“ vyriekol a ponáhľajúc sa všetkými šiestimi nožičkami, rýchlo sa privinul k svojej maminke. Mladá mamička šťastím svietila ako svätojánska muška a odvtedy žila iba pre svojho synka.
Plynul jeden krásny deň za druhým a náš malý chrobáčik rástol a mocnel. Juj, také šikovné dieťa nemal nikto v šírom okolí. Mamička sa starala ako vedela, lietala hore dolu a splnila vždy všetko, čo si malý chrobáčik zažiadal. Tak veľmi sa o neho starala, až jej raz chrobák otec povedal:
“Ej, to nerobíš dobre, žena moja.“
A dni plynuli. Z chrobáčika sa stal poriadny huncút. Lietal zo stromu na strom, z konára na konár. Svojím vrstovníkom vysypával košíky zo zásobami na zimu, dospelých zdržiaval v práci.
„Ej nerobíš dobre, susedka naša,“ začali dohovárať chrobáčici-mamke jej susedky. „Zima sa priblížia ty len oblietaš okolo Chrobáčika. Z čoho budete žiť? Chrobák- otec to nestihne. Nech pracuje aj Chrobáčik.“
Mamka si uvedomila, že nebude mať čas len na Chrobáčika a ak nebude s otcom pracovať, že všetci traja neprežijú zimu.
„Chrobáčik,“ teraz pôjdem s otcom pracovať. Ty buď tu pod lístkom a nikam sa ani nepohni, aby sa Ti nič nestalo.
Ale Chrobáčik dlho doma nevydržal. Ešte len otec s mamou vytiahli päty z domu, už ho nebolo. Vyletel do najväčších výšok. Tak vysoko, že svojich súkmeňovcov videl len ako náhliace sa bodky pri zemi.
„Ja nemôžem byť doma. Veď by som sa nenaučil tak dobre lietať!“ hovoril si.
A tak to išlo každý deň. Až raz...
Raz, keď sa leto prehuplo do svojej druhej polovice a lány s obilím akoby sa pretekali so slnkom kto je žltší, Chrobáčik ako obyčajne opäť odišiel z domu. Lietal si ponad stromy, keď tu zrazu, začul ohromný rachot. Aj zem sa triasla od strachu a obilie padalo jedno za druhým a mizlo v ozrutánskych ústach burácajúceho stroja. Všetky chrobáčiky ako na povel ozlomkrky leteli do svojich skrýš. Všetky, až na jedného. Chrobáčikova zvedavosť zvíťazila nad strachom. Rútil sa proti uletujúcim priateľom a zo smiechom na nich kričal:
„Bojkovia, bojkovia.“
„Okamžite sa vráť!“ Snažil sa ho zadržať staručký pán učiteľ, ktorý len prednedávnom učil Chrobáčika tie najfantastickejšie letecké kúsky. Ale nie. Chorobáčik už v tom hluku nepočul nič a nikoho. Doletel až ku kombajnu a už sedel na klobúku mladého kombajnistu. Čo sa Chrobáčik nasmial z kombajnistu, keď videl ako sa oháňal rukami a snažil sa zbaviť chrobáka z klobúka. Keď sa Chrobáčik navystrájal, pobral sa domov. Doma ho čakala mama, otec a starý pán učiteľ.
„Ej, to nerobíte dobre, priatelia, nerobíte,“ lamentoval starý pán učiteľ. „Tu už asi nič iné nepomôže, iba trstenica.“ A dal sa na odchod. Ešte vo dverách ho bolo počuť, ako si šomre popod nos. „Dobrý žiak, šikovný, vnímavý. Čo z toho, keď nevychovaný. Trstenicu treba, trstenicu. Najvyšší čas, lebo oňho prídeme....“
Chrobáčik si vypočul mamu, vypočul otca. Nebezpečenstvo? Aké? Za to, že sa všetci boja? Ha. Povedal si v duchu.
Na druhý deň, len čo otec s mamou odišli pracovať, rozprestrel krídla a už ho nebolo. Tak to išlo niekoľko dní. Až jeden deň, keď prišiel otec s mamou domov, Chrobáčika nikde. Zachvátil ich veľký strach. Žije ešte ich milovaný synáčik? Obehli celú dedinu, aby im susedia mohli hľadať Chrobáčika. No susedom sa nechcelo.
„Nuž, veď to takto muselo dopadnúť. Neposlúchal, nič nerobil, iba na vylomeniny myslel. Už je určite niekde pod kombajnom zabitý. A čo my teraz? Máme ísť aj my k tým ozrutným strojom a nechať sa zabiť?“
Nakoniec s nimi letel len starý pán učiteľ.
Čo sa vlastne stalo? Chrobáčik hneď ráno letel na polia. Už z diaľky vedel, ku ktorému kombajnu sa pustiť. Smiešny človiečik, čo sa tak zábavne oháňal rukami sa od ostatných líšil červenou kockovanou košeľou. Chrobáčik preletel cez kúdole prachu, čo sa dvíhali od mohutných strojov a už si chcel sadnúť na obľúbený klobúk, keď tu zrazu: „Ťap!“ Ľudská ruka doletela na klobúk a Chrobáčik už nemohol uniknúť. Hoci vyštartoval so snahou vyhnúť sa obrovskej ruke, tá ho silným úderom zhodila do nepokoseného obilia. Chrobáčikovi sa zatmelo pred očami a už nič nevidel, nič nepočul. Muselo to trvať len chvíľočku, ale keď otvoril oči, videl ozrutu, ako sa valí ku nemu a nemilosrdne žerie obilné klasy a zožerie aj jeho. Roztiahol krídla, ale: „Auuu,“ zajačal Chrobáčik. Jeho telo pre bolesť prestalo poslúchať a krídelka sa nie a nie rozprestrieť. A tak sa aspoň postavil na všetkých šesť nožičiek a utekal pred kombajnom. Už , už ho kombajn chcel zožrať. Chrobáčik pritisol hlavu k zemi a už len počul: “Bžng,“ Kombajn mu ustrihol vlásky z jednej polovice hlavy. Vyšprintoval Chrobáčik z posledných síl, no nestíhal. Zrazu len bžng! Kombajn mu ustrihol vlásky z druhej polovice hlavy. Chrobáčik sa dostal tesne pred kolesá hučiacej ozruty a už vedel, že sa mu nepodarí uniknúť.
Práve vtedy, keď sa Chrobáčik lúčil so svojim životom a ľutoval všetky svoje neposlušnosti a roztopašnosti, vtedy sa na okraji poľa objavili traja letci. Mamička, otecko a pán učiteľ.
„Mamička!“ zúfalo vykríkol Chrobáčik. „Tu som!“
Hoci kombajny sa prechádzali po poli a pritom hrmeli svojim pevným hlasom, mamička začula Chrobáčikov hlas. Mamička vždy začuje hlas svojho dieťaťa, keď ju dieťa potrebuje. Celá trojica vyrazila k mužovi v červenej kockovanej košeli. Vrútili sa mu do kabínky kombajnu a spoločne zaútočili. Muž sa najprv len oháňal po otravnom hmyze. No potom zastavil kombajn a nahnevane vyšiel z kabínky. To sa mu ešte nestalo, aby ho takto otravoval nejaký hmyz. Hneď za ním z kabínky vyletela aj útočná letka, ale muža si už nevšímali. Rýchlo sa vrhli ku kolesám kombajnu. Žije ešte ten malý neposlušník?
S pod pravého kolesa trčala vystrihaná Chrobáčikova hlava. Ale očká žmurkali a aj hlavička sa začala hýbať. Spod kolesa sa vyťahoval polomŕtvy Chrobáčik. Mamička s oteckom ho chytili za nožičky a vyleteli s ním spod kombajnu.
Ubolené, doudierané telo chrobáčika konečne položili do postieľky doma pod uschnutým lístkom. Mamička sedela pri postieľke a dávala mu teplý, včielkami osladený medový čajík.
„Mamička, ja už budem vždy dobrý. Vždy ťa budem poslúchať.“
Mamička ho tichučko hladkala po vystrihanej hlavičke. Napriek tomu, že sa veľmi hnevala na svojho syna, v srdci jej vyvieral pramienok šťastia. Veď jej Chrobáčik žije.
Čas bežal, Chrobáčikove rany sa zahojili, vlásky dorástli. Už opäť mohol poletovať. A aj poletoval. Popri mamičke a oteckovi s najväčším košom zásob na zimu. Od pána učiteľa za to dostával samé jednotky. Za usilovnosť jednotku, za letectvo jednotku, rýchlosť jednotku, za opatrnosť jednotku. Mamička aj otecko mali z neho už len radosť, lebo Chrobáčik svoj sľub splnil. Bol z neho ten naj, naj, najlepší Chrobáčik na svete.