Prečo neverím na osudovosť?
Prečo neverím na osudovosť napriek tomu, že verím, že Boh vie, čo sa stane v budúcnosti? Mám, alebo nemám šancu zmeniť svoj osud? Mám. Stačí zmeniť koniec prvej vety a všetko je inak. Ja naozaj verím, že Boh vie, čo sa stalo v budúcnosti?
V kostole v mojom rodnom mestečku bola na stene maľba Boha – Stvoriteľa. V jednej ruke držal zemeguľu. Prenesne som si pod tou zemeguľou vždy predstavoval celý svet. Celý ten materiálny svet, trpiaci pod diktátom nemilosrdného času.
Nefascinovala vás predstava, postaviť sa vedľa Boha a pozrieť sa nadčasovo na tento svet? Pozrieť sa v jednom okamihu do každého kúta vesmíru? Ba čo viac, vidieť naraz celú históriu sveta? Vidieť počiatok i koniec v jedinom okamihu? Mňa táto predstava prenasleduje už roky. Ako nás vidí Boh? Je veľmi ťažké predstaviť si náš materiálny svet a vtesnať celé veky do zanedbateľného časového úseku. Pre nás už len pootočenie hlavy znamená časový posun. Bližšiu predstavu som si urobil až vtedy, keď som si raz uvedomil, čo počujem z kazateľnice. „Boh zalistuje v našej knihe života...“
Kniha života. Kniha života každého človeka. Alebo Kniha života celého sveta. Jediná. Od začiatku do konca. Vtedy som konečne získal síce materiálnu, no nadčasovú predstavu sveta. Celá história, celé dejiny sveta ako jedna hrubá kniha. Kniha s trojrozmernými stránkami. Kniha, ktorá sa dá rozdeliť na nekonečne veľa listov. Podľa toho, ako jemne chceme rozdeliť dejiny. Na dni, na minúty, sekundy, tisíciny sekundy. Čo strana, to jednotlivé okamihy. Stačí otvoriť na žiadanej strane a vidíme, čo sa deje vo svete v danom okamihu. V tom istom okamihu si môžeme nalistovať budúcnosť i minulosť. Vlaste, neexituje ani minulosť, ani budúcnosť. Existuje len prítomnosť. Existuje len teraz. A celé dejiny sú teraz! Všetci všetko prežívame teraz. My, naši rodičia i naše deti. To len pre naše vnímanie je všetko poukladané na časovej osi.
Boh je vševediaci. Vie, čo sa stane, vie ako sa rozhodneš, vie o každej chvíli tvojho života. Osudovosť? Máme šancu niečo meniť, keď Boh vie ako to dopadne? Máme možnosť sa rozhodnúť inak ako to vidí Boh? Očividný logický nezmysel. Musíme si odmyslieť čas. Boh vie ako sa rozhodujeme teraz. Pre neho je aj zajtra teraz, aj o rok je teraz. Pre Boha je stále len teraz. Pretože on vidí naraz minulosť aj budúcnosť. Kategória času pre neho neexistuje. V okamihu vidí ako žijú naši starý otcovia a ako žijeme my. Nenechajme sa dotlačiť časom a rozmýšľať o Bohu ako o projektantovi, ktorý nás kedysi dávno naprogramoval a my fungujeme ako automat. Možno je to celkom inak. Možno nám zveril časť svojich stvoriteľských starostí.
My vidíme svoj život ako film. V tomto filme hráme hlavnú rolu. Dokonca určité časti si môžeme aj režírovať. Každý človek je hlavný hrdina. Každý vidí scénu vo svetle svojich reflektorov. Postupne sa musíme prebojovať od začiatku až po koniec filmu. Až film dokončíme a zhasnú reflektory, možno si sadneme vedľa Boha a celý film si opäť pozrieme. Vtedy uvidíme, akého človeka sa nám podarilo vytvoriť.
Na rozdiel od nás, Boh vidí náš život ako knihu – súčasnosť je všade, kde ju otvorí.
Alebo ešte iný príklad nadčasového pohľadu. Skúsme si to predstaviť ešte materialistickejšie. Predstavme si čas ako priestor. A my kráčame týmto priestorom. Vždy len raz kráčame tou istou cestou. Prejdeme cez rieku, vojdeme do lesa. Až keď vyjdeme z lesa, ocitneme sa na brehu krásneho jazera. Nedovidíme, čo je na brehu druhého jazera. Poznáme len to, čo je za naším chrbtom a čo je pred nami, môžeme len tušiť. Musíme kráčať stále len vpred. Vrátiť sa späť nie je možné. Celý priestor vnímame postupne, jednotlivo. No stačí, ak by sme mali možnosť vystúpiť teplovzdušným balónom dostatočne vysoko a uvidíme v jednom zornom poli nášho zraku tak rieku ako aj les a jazero.
Takže prečo neverím na osudovosť? Pretože ja som ten, kto robí dobré alebo zlé rozhodnutia. Ja ich robím teraz. A Boh vie ako som sa rozhodol. Lebo má knihu a listuje v nej. A vie, čo som urobil včera, dnes a vie aj to, čo som urobil zajtra.