Ako sa vlk
ovčiarskym psom stal
Augustín Marko
Asi všetci poznáte rozprávku o vlkovi a neposlušných kozliatkach. Ako mama kozička išla z domu preč a ako neposlušné kozliatka otvorili vlkovi dvere. Joj, bolo že to smútku a strachu, keď kozička nenašla svoje kozliatka doma. Iba jedno sa z piecky ozvalo, že vlk ich všetky zožral, len jemu jedinému sa podarilo skryť.
Aj to všetci viete, ako dopadol ten zlý, nenásytný vlk. Kozia mamka ho dobehla a rozpárala mu brucho a kozliatka šťastne z brucha povyskakovali . Ale kto vie, čo sa dialo potom?
Mama koza vlkovi nahádzala do brucha kamene a brucho pozašívala. Vlk spal dlhoooo, pretože mal ťažké brucho a myslel si, že je taký prejedený. Keď sa nakoniec predsa len zobudil, ledva zdvihol viečka.
„Joj, ale som najedený. Ako ma to brucho bolí. Au, au. Musím sa ísť aspoň vody napiť.“
Vlk vedel, že neďaleko je hlboké jazero, kde sa voda nezohriala ani v najteplejšie letné dni. Tam sa občerství. Postavil sa a ťarbavo sa ťahal k jazeru. V diaľke videl veľkú kozu a okolo nej pobehovalo sedem kozliatok.
„Čo sa mi marí? Veď tie som pred chvíľou zožral a doteraz ma tlačia v bruchu,“ zakrútil neveriacky hlavou vlk a prižmúril oči, aby nevidel hrajúce sa kozliatka. V mysli mu prebehovalo veľa myšlienok, ale jedna prekričala všetky:
„Už nikdy sa nebudem prejedať!“
Keď sa vlk horko-ťažko dotiahol k jazeru, nohy mal ako olovené. Pozrel sa túžobne do vody a zbadal v nej svoj zúbožený obraz. Hlava strapatá, uši ovisnuté. A oči? Oči mal krvavé ako by mu ich namaľoval zlý maliar. Naklonil sa nad vodu, otvoril papuľu a vyplazil dlhý jazyk. Už, už sa takmer jazykom dotýkal studenej vody a vtedy sa to stalo. Nohy prestali poslúchať, jeho telo sa prevážilo a náš vĺčko, čľup do jazera. Zamával vlk labami a snažil sa plávať. Ale ťažké kamene ho tisli až na dno jazera.
„Prečo takto biedne skončím?“ pýtal sa v duchu vlk. A vtedy započul zvláštny hlas: „Lebo si krutý a zožral si malé kozliatka.“
Vlk sa poobzeral okolo seba a hľadal, skadiaľ prichádza zvuk. Kúsok pod sebou zazrel medzi koreňmi lekien zelený príbytok. A vo dverách príbytku stál malý zelený mužík. Vodník? To sa už nikto nedozvie, lebo už vraj ho nikto viac nevidel.
„Aký krutý?“ nedal sa vlk. Veď to isté robil môj starý otec, otec i súrodenci. Odjakživa sme chytali malé kozliatka.“
„A odjakživa tvojich príbuzných potom lovili a nik z vás sa nedožil múdrej staroby.“
„Priateľ môj, nenechaj ma biedne utopiť. Zachráň ma a ja sa zmením,“ prosil vlk vodníka.
Vodník chvíľu krútil hlavou. Veru, vlk je vlk a ťažko sa asi zmení. No zrazu vodníkovi niečo napadlo.
„A prestaneš jesť malé kozliatka?“ spýtal sa vlka.
„Prestanem!“ sľúbil vlk.
„Ani jahniatok sa ani nedotkneš?“
„Nedotknem,“ opäť sľúbil vlk a čo tvrdil, naozaj chcel aj splniť.
„A budeš poslúchať ľudí na slovo?“
To už vĺčko zaváhal s odpoveďou. No keď sa vodník otočil a odchádzal do svojho príbytku, vlk nešťastne zavyl:
„Ale áno, áno, budem ľudí poslúchať na slovo.“
„No dobre. Tak ti pomôžem,“ odvetil vodník. Uspal vlka, znovu mu rozpáral bruchu a vysypal z neho všetky kamene. Potom mu brucho zašil, aby mu doň nenatekala voda. A keď sa vlk zobudil, porozprával mu o svojom pláne. Vlkovi sa to nakoniec celkom zapáčilo.
Vyplával z vody a vyštveral sa na breh jazera. Neďaleko sa stále pásla koza s kozliatkami a blížila sa k ovocnej záhrade, rozprestierajúcej sa povedľa malej chalúpky. Zrazu z chalúpky vybehol človek a s krikom sa pustil do kôz:
„Idete odtiaľto? To sa nemáte kde pásť? Všetky stromčeky mi zničíte!“ Kozy sa posunuli o pár metrov ďalej, ale len toľko, aby nemuseli ďaleko chodiť, keď človek zájde opäť do chalúpky.
Vlk obišiel kozy a ľahol si pred dvere chalúpky. Kozy mu nevenovali veľa pozornosti a blížili sa k ovocným stromčekom. Vtedy sa vlk postavil a varovne vyceril zuby. Kozliatka sa rozbehli preč a ani stará koza dlho nečakala. Práve vtedy vyšiel z chalúpky človek. Chcel odohnať kozy, no videl, že už nemusí. Skúseným okom sa zahľadel na neďalekú lúku, kde sa páslo stádo oviec.
„Zas sú rozbehnuté po celej lúke. Treba ich zahnať,“ povedal si. „A vy kozy, vy choďte tiež tam na lúku, za ovcami.“
Zobral si batôžtek s jedlom, palicu a z pravej strany hnal kozy pred sebou. Až vtedy si všimol vlka, ako kráča popri kozách z ľavej strany.
„A ty sa tu kde berieš, papľuch jeden,“ zanadával človek a zahnal sa palicou. No zháčil sa, veď teraz mu ten vlk vlastne pomáhal. A tak spolu takto kráčali až ovciam.
„No čo sa plašíte, ovce nešťastné,“ zahundral človek, keď ovce vyrazili pred ním na útek. „Starý som, ako sa budem hnať za vami?“
No nemusel. Vlk ovečky rýchlym oblúkom obišiel a potom ich zahnal späť k človekovi. Gazda sa usmial.
„No a mám porobené. Môžem sa najesť.“ Vytiahol batôžtek, z neho poživeň a dal sa do jedenia. Vlk si ľahol obďaleč a hladnými očami pozeral na človeka.
„Nakoniec, veď si mi pomohol. Zaslúžiš si,“ povedal gazda a ušlo sa čosi z jedla aj vlkovi.
Odvtedy takto chodili k ovciam každý deň. A keby ste ich videli dnes, veru nepočuli by ste ani jediný príkaz od gazdu. Lebo vlk mu čítal z očí a skôr ako niečo vyslovil, vlk už vedel, čo má robiť. A keď ovečky prehnali z lúky na lúku alebo do košiara, sadli si spolu do tône stromu. Gazda sa často oprel o kmeň vysokého stromu a zapískal na vŕbovej píšťalke. A vlk mu pritom ležal pri nohách a spokojne vrtel chvostom.
Odvtedy sa stali takýto vlci neodmysliteľnými pomocníkmi ľudí a neskôr ich nazvali ovčiarskymi psami.