Ako sa plyšový macík učil plávať
Už ráno sa ukazoval krásny, slnečný a teplý deň. Macík Mrmlík spolu s Miškom sa vybrali k vode. Kráčali po zakvitnutej lúke a spod nôh im vyskakovali všadeprítomné lúčne koníky. Slniečko pieklo stále viac a viac a tak si z úľavou sadli na rozprestretú deku pri neveľkom jazierku. Miškova mama obliekla Miška do plaviek a ten sa rozbehol k vode. Veľmi rád sa čvachtal vo vode, kde sa mu pod nohami hmýrili desiatky farebných rybiek. Mrmlík smutne hľadel za Miškom, ako vystrája vo vode. Kedy-tedy Miškova hlava úplne zmizla pod vodou a hnedá štica sa zjavila opäť nad vodu až po dlhej chvíli. Vtedy macíka často oblial pot strachu. Čo keby sa už viac nevynoril? Ale Miško sa nebál. Vedel veľmi dobre plávať a čvachtal sa len kúsok od brehu. Navyše mamička a otecko ho stále sledovali svojím starostlivým pohľadom.
Hoci Miško mal vodu strašne rád, Mrmlík ju vyslovene neznášal. Miško to nechápal a raz dokonca chcel macíka učiť v umývadle plávať. Vtedy Mrmlíka zachvátil strach a kričal, čo mu sily stačili. Našťastie do kúpeľne vbehla Miškova mamička a Mrmlíka zachránila. Miško často vyčítal mamičke, že Mrmlík práve preto nevie plávať, lebo mamička ho stále ťahá preč od vody.
Miško sa vrátil k deke.
„Mrmlík, poď aj ty k vode,“ vzal Miško Mrmlíka na ruky a rozbehol sa s ním k vode.
„Nie, veď ja neviem plávať,“ znovu sa strachoval Mrmlík o svoju bezpečnosť.
„Neboj sa. Iba ti poukazujem rybičky vo vode,“ upokojil ho Miško. Mrmlík obdivoval rybičky. Tak sa mu páčili, že sa nahýbal z Miškových rúk, aby lepšie videl. A tu zrazu:
„Čľup!“ Mrmlík sa vyšmykol Miškovi z rúk a už sa kúpal v studenej vode. Rýchlo začal pohybovať rukami i nohami. Veď sa neraz pozeral, ako to Miško robil. A zdalo sa, že mu to naozaj išlo. Ale len chvíľu. Voda sa rýchlo vpíjala do jeho plyšového tela a začal neodvratne klesať ku dnu. Kým sa Miško spamätal, macík sa už dotkol dna. Aj ryby sa čudovali, čo tam robí ten chlpáč a snažili sa okoštovať jeho kožúšok. Macík vypúšťal posledné bublinky vzduchu.
„Mami, ocko, Mrmlík sa topí,“ vykríkol Miško a skočil po Mrmlíkovi. Voda sa nad ním zavrela, no Mrmlík už bol hlboko a Miško ho nedočiahol. Ešteže bol už ocko na blízku a rýchlo vytiahol premočeného macíka nad vodu.
„Miško, koľkokrát som ti hovorila, že plyšové macíky neplávajú,“ karhala ho mamička. Miško sa zahanbene vytiahol z vody a zakrútil sa do veľkej osušky. Vedľa neho si ľahol špinavý, mokrý macík. Nič mu nepovedal, len sa vyčítavo pozrel sklenými očkami na Miška.
„Mami, bude Mrmlík v poriadku?“ spýtal sa Miško , keď videl, ako sa Mrmlík stále trasie od zimy a aj po desiatich minútach z neho stále cvrčí voda.
„Uvidíme,“ riekla mamička.
Hneď ako prišli domov, mamička zobral Mrmlíka do parády. Do umývadla napustila teplú vodu, aby Mrmlík nenachladol, nasypala prášok na pranie a do hustej peny ponorila macíka. Mrmlík sa kŕčovite chytil ruky, ktorá ho tlačila do umývadla a zažmúril oči. Nekričal, hoci sa trochu bál. Vedel, že Miškova mamička mu chce dobre.
Po niekoľkých minútach sa ocitol pod prúdom vody. Dlho, dlho z neho išla hnedá napenená voda. Ale keď sa voda prestala peniť, Miškova mamička ho vložila do práčky. Uf, to bol kolotoč. Ešte dodnes si to pamätá. Hlava sa mu točila ešte na druhý deň a celé telo mal nevládne. A to ešte nebol koniec. Nasledovala vysušovacia procedúra. Zavesili ho na šnúru vedľa Miškovo prádla. Tá hanba, za uši pripnutý tam visieť až do večera. Večer, keď vyschol, ho Miškova mamička zvesila zo šnúry. Rukou mu vyšúchala celý kožuštek. A ráno, keď sa Miško zobudil, vedľa neho na posteli sedel čistulinký, krásny plyšový Mrmlík. Odvtedy už Miško nikdy neučil macíka plávať. A začal viac veriť aj svojej mamičke. Spoznal, že mamička má veľa skúsenosti a keď mu niečo zakáže, alebo prikáže, je to preto, aby všetko dobre dopadlo.