Prečo treba plyšového macíka vychovávať?
Malý plyšový macík sedel na Miškovej posteli a nudil sa. Miško sa práve hral s autíčkom a macík len žiarlivo hľadel na veselé Miškove očká.
„Čo ho len môže baviť na tom autíčku? Raz dopredu, raz dozadu. A nič viac,“ mrmlal si popod nos plyšový macík. Musel si mrmlať. Veď sa volal Mrmlík.
Miško sa naďalej hral a macíka si vôbec nevšímal.
Mrmlík zliezol z postele, postavil sa za Miška a potiahol ho za nohavice.
„Poď sa so mnou hrať,“ povedal Miškovi. Miško sa len usmial, pohladkal macíka a odložil ho späť na posteľ, aby na neho nestúpil. A opäť sa vrátil k autíčku. Autíčko si pobehovalo po podlahe a veselo žmurkalo diaľkovými svetlami. Z času na čas aj veselo zatrúbilo.
Mrmlík dlho na posteli nevydržal a šup znovu za Miškom. A už ho zase poťahoval za nohavice.
„Mrmlík,“ zhíkol Miško. „Skoro som ti stúpil na labku! Teraz sa hrám s autíčkom. Ty čakaj, a keď sa dohrám s autíčkom, potom sa pohrám aj s tebou.“ Chytil Mrmlíka, strčil ho do postele a ešte ho aj prikryl teplou dekou.
„Navyše teraz je poobede a ty musíš poobede spať.“
Plyšový macík sa mrvil pod dekou, ale veru, nechcelo sa mu spať. Aj občas zvrel viečka, ale nie a nie ich udržať na očiach. Myšlienky sa mu preháňali hlavou a vymýšľal, ako prinútiť Miška, aby sa s ním hral. Zrazu ho to napadlo. Ak ho má Miško rád, určite to zaberie. Pomaly sa posúval k okraju postele. A keď bol už úplne blízko, zažmúril oči a robil sa, že spí. Zhlboka dýchal a a snašil sa pregúľať cez okraj poslte. Podarilo sa.
Bác! Mrmlík padol na podlahu ako kameň. Vyrazil v srdcervúci plač. Miško okamžite skočil ku nemu. Zodvihol ho do náručia a nežne si ho tisol k sebe.
„Ako sa ti to len mohlo stať?“ hladkal ho Miško po boľavej labke. „Veď som ťa dal do stredu postele? Ešte nikdy si sa v spánku nepokotúľal tak ďaleko.“
Mrmlíka bolelo všetko. Noha, hlava, chrbát. No najviac ho bolela predná labka. Nuž, doudieral sa síce, ale dosiahol svoje. Do večera sa Miško od neho ani nepohol. Prišla noc a Mrmlíka ruka stále veľmi bolela. Nespal, a keď vyšlo ranné slnko, hneď so slzami v očiach budil Miška.
„Mňa to strašne bolí,“ vyplákal na Miškovom pleci.
„Toto ťa bolí?.... aj toto ťa bolí?“ skúmal Miško, čo je Mrmlíkovi.
„Mrmlík! Veď ty máš dolámanú labku! Musíme ísť za ockom. Ten ti možno pomôže.“
Keď prišli za ockom, ten práve niečo písal. Na očiach mal založené prísne okuliare a ponad ne sa pozrel na Miška a potom na Mrmlíka.
„Čo sa stalo?“
Miško porozprával celý príbeh, ako sa hral s autíčkom a ako Mrmlík za minútu zaspal a spadol z postele.
„Naozaj?“ pozrel sa ocko na Mrmlíka.
Mrmlíkovi od strachu stvrdol jazyk a zle sa mu rozprávalo.
„To všetko je na vine Miško! Lebo sa nechcel so mnou hrať. A potom na mňa nedával pozor, keď som spal,“ vyhŕklo nakoniec z Mrmlíka.
„A ty si tak rýchlo zaspal?“ spýtal sa ocko. „A čo robil Miško, kým si ty spal?“
„No Miško sa hral s autíčkom. Išiel až k dverám a vtedy som spadol!“
„Ako vieš, že sa hral až pri dverách?“ opäť sa prísno spýtal ocko.
„No veď som ho videl! Autíčko mu ušlo k dverám a on išiel za ním k dverám. Vtedy som spadol.“
„A ty si spal!“ potvrdil ocko.
„No,...vlastne, som len tak driemal,“ začal sa Mrmlík zajakávať, lebo si uvedomil, že ocko zistil, že klame.
„Ukáž tú labku,“ rozkázal ocko. Popozeral Mrmlíkovi ruku a vyniesol ortieľ: „Je zlomená. Choďte za mamičkou, nech ti ju obviaže. A potom do postele. Minimálne týždeň musíš ležať a Miško sa s tebou nemôže hrať. Aby sa ti labka správne zrástla.“
Macík ostal bez slova hľadieť na Miškovho otca a nedokázal sa ani pohnúť. Miško ho zobral na ruky a odniesol ho k mamičke. Mamička mu labku obviazala pevným obväzom a uložila do postele. Hoci Mrmlíka labka stále bolela, netrvalo dlho a zaspal. Miško prišiel za mamičkou s otázkou:
„Ako ocko vedel, že Mrmlík klamal?“
„Nuž, pozná deti. Vy, malí, si často vymyslíte nejakú lotrovinu, len aby ste si zabezpečili rodičovskú pozornosť. Aj vtedy, keď rodičia majú povinnosti. No a ten tvoj macík je rovnaký. Musíš ho začať správne vychovávať.“
„Macíky vymýšľajú, to áno. Ale ja?“ ohradil sa Miško.
„A koho včera stále bolela nožička až tak, že som nemohla poumývať riady? Kto potreboval nožičku fúkať ešte aj večer v posteli? Akosi sa do rána zázračne uzdravila.“
Miško sa zahanbene pobral do detskej izby. Mamička mala pravdu. Noha ho včera vôbec nebolela, len mu vadilo, že sa s ním mamička nehrá a nečíta mu rozprávky. A potom sa ocko hneval, že je v kuchyni neporiadok. Veru, je taký istý, ako aj jeho macík. Aj jeho budú musieť začať rodičia vychovávať.
