Ako plyšový macík nad medveďom zvíťazil.
Augustín Marko
Bol raz jeden plyšový macík. Taký obyčajný, ale Miško ho mal veľmi rád. Možno preto, lebo Mrmlík si k nemu každý večer ľahol a do uška mu pred spaním rozprával kratučké rozprávky. Možno preto, že ho Mrmlík vedel potešiť, keď mu bolo smutno. Ale určite aj preto, lebo statočnosťou sa mu nevyrovnal nikto na svete. Od koho sa to Miško dozvedel? Nuž Mrmlík mu to raz večer sám porozprával.
„Včera som sa s medveďom pobil,“ začal rozprávať Mrmlík, keď sa Miškovi už oči zatvárali.
A tak Mrmlík stíšil hlas, a len tak potichučky rozprával o svojom dobrodružstve.
- Ako si tak vykračujem po horskom chodníčku, ohliadajúc sa po pekných hubách, zrazu som za sebou začul také slabé:
„Šuch, šuch!“ a o chvíľu: „Ťap, buch.“
Rýchlo som sa otočil, že uvidím toho vagabunda, čo tie divné zvuky vydáva, no za mojím chrbtom nikoho nikde. Nuž zbehol som do kríkov a prikrčil som sa, nech počkám, či ktosi po mojej stope nejde. A veru, tak sa aj stalo. Z hustého krovia sa vynoril a na chodníček vykročil obrovský medveď. Z očí mu sršal hnev a pri každom kroku si zamrmlal: „Chytím ho a zjem ho!“
„Ale si sa bál?“ zasmial sa Miško.
„Ja?“ hrdinsky sa opýtal Mrmlík. „Nikdy.“ A pokračoval vo svojom rozprávaní.
- Prikrčil som sa k zemi, aby ma nevidel. A keď prechádzal okolo mňa, zem sa triasla, akoby obor šiel na prechádzku. Taký veľký medveď, akého som v živote nevidel. Nuž, pustil som sa za ním. Tichučko ako mačka som sa za ním plazil, lebo som chcel vedieť, koho to chce chytiť a zjesť.
„Možno budem musieť aj niekomu pomôcť“, hovoril som si.
A tak sme spoločne dupkali tým istým smerom. Obrovský medveď i ja. Prešli sme hustý les a prišli sme na čistinku. Mocný medveď sa dal na štyri a prebehol vysokou trávou. Ja za ním. Mokrá tráva sa mi omotávala okolo krku, ale nepoľavil som v rýchlom behu. Medveď mi nesmie zmiznúť z očí. Do nitky mokrý som sa zastavil pri prvom strome. Rozhliadol som sa dookola a tú hnedú chlpatú guľu som nikde nevidel. Nuž, vyštveral som sa na strom a zahľadel som sa do riedkeho lesa. Neďaleko som uvidel košatý strom. Ku košatému stromu sa prikrádal hladný medveď.
„Čo tam len môže chcieť?“ rozmýšľal som.
Rýchlo som zliezol zo stromu a behom, no medveďom nepozorovaný som sa blížil k stromu.
„Ak ma medveď zazrie, naskutku ma zje!“
Srdce mi búšilo tak silno, že som sa bál, aby ho medveď nezačul.
„Čo len ten medveď chce? Koho chce zjesť?“ rozmýšľal som stále.
A tak kým sa medveď takmer plazil k stromu, ja som potichu obišiel medveďa a dostal som sa za strom. Hrôza ma zomkla, keď som uvidel za stromom začiatok makového poľa a na ňom niekoľko ľudí. Hneď na kraji poľa, kúsok od košatého stromu stála dievčina v kvetovanej sukni. Ruky mala roztiahnuté, akoby niekoho vítala a hlavu mala prikrytú tmavou šatkou. Zvláštne. Vôbec sa nehýbala. Žeby zazrela medveďa a od strachu skamenela?
„Musím ju zachrániť!“ povedal som si.
Smelo som vybehol zo svojho úkrytu a trielil som oproti medveďovi. Musím byť pri ňom skôr, ako sa rozbehne k dievčine. Moje odhodlanie a rozhorčenie nad krvilačnosťou divokého medveďa ma hnalo robiť hrdinské činy. Vedel som, že je vo mne toľko sily, že teraz premôžem aj túto ozrutu. A pochopil to asi aj medveď. Sprvu sa robil, že si ma vôbec nevšimol. Ale potom sa pripravil na boj. Zo štyroch sa vzpriamil na dve a predné laby vystrel dopredu. Zadíval sa dopredu a chvíľu sa nehýbal. To asi rozmýšľal, či má opustiť taký dobrý obed, ako je mladá dievčina. Zrazu mi začal klásť odpor. Začal mávať labami a asi ma chcel udrieť, no ja som sa šikovne uhýbal. Keď pochopil, že nemá šancu ma premôcť, otočil sa, hodil sa opäť na štyri a s hanbou šprintoval do mňa preč. Bez jediného úderu som zvíťazil nad obávanou šelmou.
„Ty si veľký hrdina!“ riekol Miško a zažmúril oči. Predstavoval si, ako on bojuje a víťazí nad mocnými zvermi. No o chvíľu, unavený bojom, zaspal. A čo ďalej rozprával Mrmlík, už nepočul.
- Hneď ako som odohnal medveďa, utekal som k dievčine. Vieš, aby som ju upokojil, nech sa nebojí. Blížiac sa k nej, som sa jej veselo prihováral. No ona nič. Až keď som sa jej zahľadel do očí, som spoznal svoj omyl. Pred medveďom som zachraňoval strašiakov do maku. No nič. Ale aj tak s dobrým pocitom som sa vracal domov. Keď som prechádzal okolo košatého stromu, začul som hukot včelieho roja. Ako lietadlo celý roj preletel okolo stromu a potom elegantne vletel do otvoru v širokom kmeni. Aha, tam bude med, napadlo ma. A ten medveď,....Uf. Uvedomil som si, že medveď chcel chytiť a zjesť včelí med. Maškrtník jeden. A mňa si asi vôbec vo vysokej tráve nevšimol. Včely vyleteli na medveďa a ten zo strachom pred žihadlami a nie pre mnou radšej rýchlo zahnal svoje chúťky a ušiel. A tak hrdinom som nebol ja, ale tie malé včeličky. Tak to som už potom naozaj smutno šiel domov.
Macko dokončil svoje rozprávanie a zahľadel sa na Miška.
„Myslíš, Miško, že si ešte stále môžem hovoriť hrdina?“ spýtal sa. No Miško neodpovedal. On už dávno sníval o iných hrdinoch. A tak ho Mrmlík poriadne poukrýval, ľahol si vedľa neho na vankúš a zažmúril oči. O chvíľu z izby vychádzalo už len spokojné odfukovanie dvoch veľkých hrdinov.