Trojjediný Boh a my
V poslednom čase som si zvykol na mnohé teologické výzvy reagovať otázkami. Prečo? Načo? Aký by to malo význam pre Boha, pre človeka, pre svet. Viem, že nikdy niektoré veci nepochopím svojim rozumom. A tak sa aspoň snažím zistiť motív počínania Boha. Aj keď to je tiež len blúdenie tmavým lesom. Človek sa nedopátra pravdy. Ale mnohokrát si „logicky“ usporiada myšlienky a niekedy si aj povie –takto nejak by to mohlo byť. Resp. takto by to bolo ľuďom pochopiteľné, hoci to nie je úplne presné. To je ako keď sa rozprávate s dieťaťom. Dieťa má mnoho otázok. Odpovedať päťročnému dieťaťu na otázku Ako funguje auto vysokoškolskými skriptami asi nie je najmúdrejšie, hoci vtedy by sme dieťaťu povedali skutočnú pravdu.
Stvorenie sveta
Trojjediný Boh – najtajomnejšia časť katolíckej viery.
Ako si predstaviť Boha v jeho trojjedinosti? Samozrejme, nikdy neodpovieme vyčerpávajúco. A akýkoľvek príklad vyberieme, vždy bude pokrivkávať. Často sa objavuje príklad s vodou – ľad, kvapalina, voda. Chybou všetkých príkladov je, že alebo nás navádzajú, že Boh Otec-Syn-Duch Svätý je len akási premena tej istej osoby. Iné zase evokujú, že Boh vlastne nie je jeden a vládne nad nami len nejaká jednotná koalícia. Ten prvý názor vyvracia samotná Biblia, kde máme veľa príkladov komunikácie medzi jednotlivými osobami. Ten druhý prípad by znamenal pád základného fundamentu našej viery v jedného Boha.
Celý problém vlastne ani nie je problém. Je to opäť len nechápaním a nedostatkom pojmov o veciach, vzťahoch, ktoré nepoznáme. Totiž ten Boh je jeden. A sú to tri osoby. Lenže nie v ponímaní takej osoby, osobnosti, ako to pojmovo vnímame my. My pod pojmom osoba vnímame jedinca nezávislého od ostatných jedincov. Jedinca so svojou slobodou, so svojimi túžbami, názormi, cieľmi. Lenže Ježiš jasne hovorí – ja a Otec sme jedno. Je to „Otec“, ale nie v našom význame. Nuž ale ako inak nám to mal Ježiš povedať? Otec-Syn v tých dobách mužskej hegemónie bol pre všetkých pochopiteľný príklad. Puto medzi otcom a synom bolo v danej dobe najjasnejšie a najlepšie pochopiteľné. Lenže aj napriek tomuto putu sa syn pustí svojou cestou a stane sa z neho nezávislá osobnosť.
Do akej miery je teda Boh Otec, Syn a Duch Svätý zvlášť osobnosťou a odkiaľ sa už nedajú ako jednotlivé osobnosti odlíšiť?
Majú autonómne rozhodovanie? Asi nie. Pokiaľ by to bolo tak, určite by došlo k odlišným rozhodnutiam. Už by to nebol jeden Boh. Alebo áno? Je ich autonómne rozhodovanie potlačené akýmsi spoločným zdieľaním „riadiaceho centra“ ? Čiže síce každý rozhoduje autonómne, ale vždy v konseze s ostatnými?
Rozprával som sa s priateľom a vyslovil som myšlienku, že Boh stvoril človeka, aby mal koho milovať a aby mal byť kým milovaný. Priateľovi sa táto teória pozdávala ako príliš obmedzujúca – Boh musel človeka stvoriť, lebo pociťoval málo lásky? Veď on svoju lásku uplatňoval v Božskej Trojici. Pozdáva sa vám tento pohľad na Boha? Hm. Samozrejme, neodpovie na to nikto. No napriek tomu... Ak je Boh jeden, je to dostačujúca láska? Ak sú traja a môžu navzájom vytvárať vzťah lásky, je to jeden Boh? Preto sa mi stále páči ten môj názor. To by totiž krásne dávalo odpoveď na otázku, prečo Boh stvoril človeka. Práve preto, že tie tri Božské osoby sú tak jednotné, že tam láska stráca svoju rozmanitosť. Teda minimálne si v takomto zväzku ťažko predstaviť obetujúcu sa lásku. A Boh, ktorý je sám o sebe Láska a len Láska, chce svoju Lásku darovať. A chce mať s niekým vzťah. Boh sa možno „cítil“ ako umelec, ktorý má obrovský talent, ale ešte ho naplno nevyužíva. A preto stvoril človeka. Nezávislú osobnosť. Nezávislú a veľmi podobnú ako je on sám. Boh nechcel stvoriť Boha, ale stvoril človeka čo najpodobnejšieho sebe samému. Dal mu lásku, dal mu slobodu, dal mu rozhodovanie. A možno mu dal ešte viac, ako sme si kedykoľvek v dejinách uvedomili. Dal im obrovský potenciál pre jednotu. Či? Nevyzerá to tak?
Prečo Boh stvoril miliardy ľudí? K čomu je to dobré? Miliardy a miliardy rovnakých ľudí!
Lebo Boh. Boh umelec.
Spýtajme sa, prečo Bethoven, hudobný skladateľ, vymyslel symfóniu pre hudobníkov? Skomponoval hudbu, napísal noty. Načo pre toľkých? Veď zahrali by mu to aj dvaja, traja. Vieme odpovedať. Lebo umelci chcú vytvárať veci veľké, majestátne.
Aj Boh. Vytvára niečo majestátne. Vytvára obrovský orchester, kde má každý svoje miesto. Každý! Každý jeden človek je dôležitý v tomto orchestri. Jedinečný! Boh ho postavil na patričné miesto a čaká, že bude perfektne hrať. Nie sme zrnká piesku, ktoré odvanie vietor. Každý jeden jediný je pre Boha dôležitý. Tak ako sú v orchestri dôležitý všetci jeho členovia. Boh nás stvoril miliardy. Ako najúžasnejší umelec. Miliardy, lebo chcel naplno využiť svoj potenciál.
Vráťme sa ešte k tej ľudskej jednote. Uvalený v hriechu a obmedzovaný nedokonalým telom sme jednotlivé osobnosti, nezávislé od iných jedincov, ale aj od Boha. Lenže, čo keď Boh stvoril nie človeka, ale ľudstvo? Čo keď podobnú jednotu ako vytvára medzi sebou Otec, Syn a Duch Svätý, máme a budeme medzi sebou tvoriť my? „Aby všetci jedno boli, tak ako som ja v Tebe a Ty vo mne.“ Tak to hovorí Ježiš. O akej jednote to hovorí? No predsa o takej istej ako medzi Bohom navzájom. Veď nás stvoril na svoj obraz. A naše oslávené telo už nebude klásť odpor duchovného spojenia medzi nami ľuďmi.
Tu sa zrazu vynára druhá línia Ježišovho človečenstva a Božstva zároveň. Lebo ako človek bude spojený s nami, ľuďmi. Ako Syn bude v spojení v Bohu. Cez neho budeme spojení s Bohom. „Ja som cesta, pravda a život.“ „Ja som vinič, vy ste ratolesti.“