A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola V
Keď Slavo otvoril oči, zrak mu spočinul na skalnej klenbe nad ním. Svietila zvláštnym žltooranžovým svetlom meniacim svoju intenzitu. Blik, blik. Ako keď pozeráte televízor. Ale zvuk takmer žiaden. Len kvapkanie pretekajúceho ventilu na vodovode, rušilo pokoj tejto fantastickej chvíle. Krásna miestnosť, krásny dom, rozmýšľal Slavo. Ale trochu zima. Hoci sprava cítiť teplo. Zrejme tu nie je podlahové kúrenie, ale len nejaké centrálne vykurovacie teleso, mátalo to Slavovi v hlave. Ale nechápal ako sa sem dostal.
„Už je hore,“ začul ženský hlas. Mladá tvárička sa zohla nad neho a on úporne rozmýšľal, kde to dievča videl. Na pravej strane hlavy mala krvavú modrinu. Slavovi sa začali vybavovať detaily nedávnej minulosti. Horiaca dedina, padajúci dom, privalené dievčatá. Tak toto asi nebude krásny dom. Bolestne otočil hlavou. Všetky steny miestnosti boli kamenné, pretože ležal na lôžku v jaskyni. Neďaleko jeho pravého boku horel ohník a to on vytváral to fantastické svetlo. Kvapkajúca voda zo stropu kvapkala do nádoby, zrejme zásobníka na pitnú vodu. Pri ohni sedel chrbtom k Slavovi jeden muž. Perzská dievčina, ktorú Slavo zachránil v dedine, odchádzala od Slava a blížila sa k ohňu. Slavo sa chcel pretočiť a oprieť sa o ruky, ale zistil, že ruku má priviazanú ku kolíku zabitom do skaly. Neprekvapilo ho to. Prekvapilo ho skôr, že vôbec žije.
„Konečne sa prebral,“ hovorilo dievča zvonivým hláskom smerom k ohňu, „Strýko, počuješ?“
„Ale počujem,“ odvetil nevrlý hlas. „Škoda, iba s ním budú problémy,“ zamrmlal strýko. Vstal, otočil sa k Slavovi a vystúpil z tieňa.
„Hasan!“ vykríkol Slavo.
„Nerob krik!“ zahriakol ho Hasan, vstávajúc od ohňa. „Lebo ak ťa tu nájdu moji súkmeňovci, nedožiješ rána. Nebiť Elif, už by si hľadal svoju hlavu na smetisku, ty biely pes!“ Hasan si s odporom odpľul smerom k Slavovi. V ruke držal dýku a kŕčovite zvieral jej rukoväť. Zrejme bojoval sám so sebou, či zabije Slava hneď, alebo to nechá na svojich priateľov. Zlostne kopol do obrovského batoha pri ohnisku, ktorý bolestne zarinčal plechovými nádobami. Zvrtol sa a nadávajúc vyšiel z jaskyne.
„Nehnevaj sa na neho,“ ospravedlňovala Elif strýka. „Neverí, že by mohol byť niekto z vás čestný. Vraj ste všetci vrahovia. A že možno si špión. Ale ja viem, že si nás zachránil. A že ťa vlastní chceli zabiť.“
„Ja som sa s Hasanom už stretol. Viezol nás taxíkom do Half Moon.“
Elif akoby sa preľakla a rukou si chytila ústa.
„Ako ste mu unikli?“
„Unikli? Odviezol nás do pol cesty a vyhodil nás z taxíka!“
Elif sa na Slava pozerala prestrašenými očami.
„Kto si, že vás nezabil?“
Slavo nerozumel.
„Hasan si nechodil privyrábať ako taxikár. Lákal doň našich nepriateľov, aby ich vydal svojim priateľom. Tí ich potom predali alebo zabili.“
Slavovi prešiel mráz po chrbte. Takže jeho cesta za dobrodružstvom mohla veľmi skoro skončiť. Alebo niekto chcel, aby nezomrel?
Hasan sa zanedlho vrátil.
„Teraz mi povedz, čo mám robiť?“ nahnevane sa otočil k Elif. „Ak tu ostaneme, zabijú nás tí bieli psi. Ak pôjdeme ďalej, objavia a umučia ti ho naši. Najlepšie bude ho tu rovno zabiť!“ vyprskol.
„Hasan,“ ozval sa Slavo. „Prečo si ma nezabil ešte vtedy, pred pol rokom?“
Hasan bez odpovede pristúpil k Slavovi.
„Vstaň! Ideme preč.“
Odviazal Slava od kolíka, zviazal mu ruky a druhý koniec povrazu si priviazal o pás. Okolo očí mu previazal šatku, aby nevidel a pomalou chôdzou blúdili jaskyňou. Takto išli možno hodinu, možno dve. Slavovi sa to zdalo, akoby šli celú večnosť. So zaviazanými očami je nebezpečná akákoľvek chôdza v neznámom prostredí. Nieto ešte po šmykľavých kameňoch v úzkej jaskyni. Niekoľkokrát spadol, niekoľkokrát si udrel hlavu. Hasan sa snažil rezko kráčať jaskyňou, ale Elif pridržiavala lano, aby Slava bezohľadne neťahal. Mlčali. Nik nepovedal ani slovo. Keď Slavo zacítil čerstvý vzduch a začul štartovanie motora, vedel, že sú vonku pred jaskyňou. Elif mu pomohla nastúpiť do auta a po chvíli mu sňala šatku z očí. Slavo sedel v tom istom oplieskanom Hasanovom aute ako pred pol rokom.
„Nezabil som ťa, lebo Alah učí, že máme byť zhovievaví k bláznom,“ sám pokračoval v rozhovore Hasan, ktorý začali pred niekoľkými hodinami.“
„Ty sa smeješ, ale ja som naozaj nevedel, do čoho idem.“
„Si rozmaznané mladé šteňa, túžiace po dobrodružstve.“
Ostalo ticho, len motor zúrivo vrešťal.
„Kam ideme?“ spýtal sa Slavo, keď odbočili z poľnej cesty a rútili sa dolu kopcom po vyprahnutej pláni. Auto poskakovalo po nerovnostiach a Slavo nechápal ako je možné, že kolesá ešte nevzdali nerovný boj s fyzikálnymi zákonmi a už dávno sa nerozpŕchli na všetky strany. Elifina odpoveď neodvrátiteľne zanikla v nekonečnom hluku, čo nastal v kabíne auta. Uvoľnené sedačky vŕzgali, dvere sa snažili vypadnúť z pántov a naši cestujúci si pri každom skoku auta bolestivo udierali hlavu o strechu auta. No aj cez tento hluk zrazu začuli motory obrích bojových vrtuľníkov.
„Prašivý psi!“ zvreskol Hasan, a skrútil auto vpravo, aby sa čím skôr dostal do nízkeho porastu. Vrtuľníky krúžili nad horským masívom, no našťastie nič podozrivé nespozorovali. No naďalej párali rannú oblohu ostrými vrtuľami.
Auto sa schúlilo pod husté kroviská, posledný krát sťažka zakašľalo a nastalo ticho. Spoločne vystúpili z auta a zaliezli pod kroviská vzdialené od auta niekoľko sto metrov.
„Ak by objavili auto a vypálili by naň, nech to prežijeme,“ riekol Hasan. „Počkáme niekoľko dní a keď odtiahnu, vrátime sa späť do dediny.“
„Nie, už nikdy sa nevrátite do dediny. Váš milovaný prezident odstúpil toto územie Novej Superveľmoci. Celých 50 km do vášho vnútrozemia.“
„Vôbec sa nedivím. Vždy som vravel, že prezident je hnusný zradca.“
Hasan sa rezignovane posadil na zem. Elif aj Slavo si sadli vedľa neho.
„Vrátime sa a pozabíjame toľko psov, koľkých stihneme a hrdinsky pri tom zahynieme. A ty, ty pôjdeš prvý!“
„Riešením nie je zabíjať. Len láska môže ....“
„Prestaň s tými sprostosťami. Poznám vás, kresťania. Plná huba krásnych rečí a zabíjanie na dennom poriadku. Neštítite sa ani vraždeniu detí. To je vaša morálka.“
„To nie je pravda. To nie sú kresťania. Situácia je zložitejšia.“
„Hasan, kam pôjdeme?“ spýtala sa bezradne Elif.
„Spýtaj sa svojho kresťanského priateľa. Ten má na všetko odpoveď.“
„Táto krajina za pár rokov nebude existovať. A je úplne jedno, koľko vašich ľudí zomrie,“ začal váhavo rozprávať Slavo. Hasana myklo hnevom pri takejto predpovedi, ale nepovedal ani slovo.
„Rozpínavosť Novej Superveľmoci je obrovská. Zbrane majú ďaleko lepšie ako vy. Myslím, že len čakajú na príležitosť, aby zdôvodnili masaker, na ktorý sa chystajú. Ak im chcete pomôcť, urobte celonárodnú vzburu. Vojsko Novej Superveľmoci vás vďačne vyvraždí.“
Slavo urobil pomlčku. Očakával, že Hasan ho preruší zlostným hlasom. Ale nestalo sa tak.
„Nemysli si, že som hlúpy,“ vzdychol si Hasan. „Ja viem, že nemáme žiadnu šancu. Ale ja budem bojovať do konca. Až do posledného dychu.“
„Nie bojovať proti silnejšiemu. To nemá zmysel. Treba bojovať duchom. Vy nenávidíte kresťanov, my vás, spoločne židov. A ateisti sa v kúte dobre smejú. A v pozadí poťahujú za šnúrky dejín. Tu prilejú nenávisti jedným, tam druhým. Správne nás rozoštvú a majú vyhraté. Máme jedinú šancu. Spojiť sily proti nim.“
„Kresťanské sily proti kresťanom?“
„Hasan, ty naozaj veríš, že kresťanstvo vládne v NS? Duchovno je už dávno u nás potlačené. Vy máte dočinenia nie s kresťanským svetom, ale so skutočnými služobníkmi zla. Ja som kresťan. A zistil som, že mám teraz hrozný problém. Som zrazu nepriateľ štátu. A čo mám robiť? Mám všetkých vraždiť dookola? Naša filozofia je iná. Môj starý otec hovorí, že kresťanstvo je filozofia milovania svojich blížnych. Len tým naučíme druhých milovať, keď ich my budeme milovať. My sme málo milovali svojich blížnych. Preto sa svet takto zopsul. Asi má ten môj starý otec pravdu. Ale vy ste iní ako my. Pomstite sa na svojich nepriateľoch, ste deti vášho proroka. My sme deti Ježišove, ktorý zomrel na kríži. Váš prorok zobral do ruky meč a víťazil. Náš zomrel na kríži. Ktorý sa viac podobá človeku? Ježiš sa nespráva ako človek, preto si myslím, že práve to je Božia cesta. Skúsme ísť spolu touto cestou a zvíťazíme.“
„Si naivný rojko. A preto si išiel hlúpy pracovať do Half Moon a netušil si, čo sa tam deje. Nechaj si svoje rozprávky. Bez boja nikoho nepresvedčíš.“ Hasan vstal, rozviazal Slavovi ruky: „Choď do čerta, nech ťa viac nevidím.“
Slavo ostal sedieť.
„Chceš sa vrátiť bojovať? Vieš sám, že pôjdeš na smrť. Čo bude s Elif?“
„Nebudem zbabelo utekať.“
„Elif, kam pôjdeš ty?“ otočil sa Slavo k Elif.
„Strýko, poďme niekde preč!“
„A kam? Kam?!“
„Ty kam pôjdeš?“ spýtala sa Elif Slava.
„Tu medzi vami ostať nemôžem, to mi je jasné. Išlo by mi o život. Skúsim sa dostať niekde do Ruska. Tam je ešte štipka slobody. Poďte tam aj vy.“
„Naše cesty sa rozchádzajú. Moja krajina ma potrebuje,“ odvrkol Hasan.
Slavo sa postavil a váhavo odchádzal. Na jednej strane ho hrialo šťastie, že ušiel smrti, na druhej strane vedel, že má len minimálnu šancu prežiť v tomto neznámom a pre neho nepriateľskom prostredí.
„Hej,“ ozvalo sa mu za chrbtom Hasanov hlas. „Večer po zotmení sa chystáme do mesta tvojím smerom. Ak sa neponáhľaš, môžeme ťa zviesť.“
Slavo nedal najavo svoju radosť. Nakoniec, mohol sa z toho tešiť? Kam ho dovedú, s akými ľuďmi sa bude stýkať? Kto sa bude pokúšať pripraviť ho o život?
Atmosféra medzi nimi bola už pomerne pokojná. Hasan sa vypytoval na pomery na základni Half Moon a určite nie nezištne. Slavo nemal problém s rozprávaním. Vedel, že celé slávne mesto sa posunie o 50km do vnútrozemia Perzie a jeho informácie aj tak Hasan nevyužije. Keď rozprával o tom, ako trpel pre pomery na základni a ako sa od začiatku snažil odísť, Hasan ho prerušil:
„Prečo si tam vôbec išiel? To peniaze sú ti cennejšie ako tvoja sloboda?“
„Veľa ľudí naozaj vymenilo peniaze za slobodu. Ale ja nie. Ja som bol naozaj naivný a neveril som, že by sa takéto zverstvá mohli robiť. A že v Half Moon neexistuje sloboda a sú potlačené všetky ľudské práva, to máš pravdu. Hneď na začiatku nám voperovali do pleca identifikačný čip, podľa ktorého nás mohli vystopovať kdekoľvek na svete za pár minút .“
Po týchto Slavových slovách Hasan vyskočil zo zeme ako uštipnutý hadom a zvreskol:
„Zradca! Teda takto to je! Vaši ľudia sledujú každý tvoj krok a tým sa dostanú až priamo k nám.“ Vytiahol zbraň a namieril na Slava. No Slavo si už zvykol na prchké Hasanove reakcie.
„Sadni si,“ pokojne pokračoval Slavo. „Keď som chcel ujsť, musel som sa čipu zbaviť.“ Vyzliekol si košeľu a ukázal zahnisanú ranu po čipe. Ďalej rozprával ako pracoval v Half Moon a aj to ako si pripravil útek a nakoniec ako sa mu podarilo ujsť. Hasan však naďalej nedôverčivo hľadel na Slava. Uvedomil si, že NS má také prostriedky ich sledovania, že nikdy nezistí, či má alebo nemá Slavo niečo pri sebe. Vlastne dnes nie je problém voperovať do ľudského tela mikrofón, či dokonca kameru s vysielačkou. Cítil sa odhalený a bezmocný. Ťažkým krokom sa vzdialil a sadol si pod zakrpatený strom. Stala aj Elif a nasledovala svojho strýka.
„Neveríš mu?“ spýtala sa ho.
„Tu nejde o vieru, či neveru. Vieš aké je nebezpečné nezbaviť sa ho? Môže mať pri sebe hocičo, čím nás bude sledovať. Jeden čip má vyrezaný a ďalšie tri môže mať kdekoľvek v tele. Treba sa ho zbaviť.“
„Hasan, on mne aj Fatime zachránil česť a život. Ty to vieš. Prorok nás učí splácať svoje dlhy dobrom. Nemôžeš ho zabiť. Pomôžme mu prejsť do Ruska.“
„Musím sa stretnúť s našimi ľuďmi. Ty musíš ísť za Fatimou. Ak je to špión, všetko sa dozvie náš nepriateľ. Koľko nás je, kde sa skrývame, aj aké máme zbrane. Okrem toho, ťažko budem naším vysvetľovať, prečo som ho nezabil. Uvedom si, že aj on a možno aj my budeme v stálom nebezpečenstve aj pri našich.“
„Si nejaký veliteľ. Musia ťa poslúchať. Alebo nemáš dôveru u svojich ľudí?“
„Prestaň Elif. Vieš veľmi dobre, že sú to ľudia túžiaci po krvi. Nečudujem sa im. Prišli o svoje rodiny práve kvôli takým ako je Slavo. Pre ich naivnosť a tichý súhlas s nespravodlivosťou. Jeho Boh je len ospravedlnením jeho zbabelosti.“
Poobedné slnko svietilo pichľavo do očí a nechcelo sa vzdať nadvlády nad zemou. Naši cestujúci netrpezlivo čakali, kým sa slnko schová za Chorosánske vrchy. Až keď šero zahalilo krajinu, nasadli do auta a rútili sa nehostinnou krajinou. Keby neleteli krajinou v absolútnej tme, Slavo by videl okolie cesty a asi by mu nebolo všetko jedno. Z pravej strany sa cesta zarezávala do strmého skalnatého svahu. Naopak ľavá krajnica cesty sa mnohokrát strácala v hlbokej obrovskými kameňmi posiatej priepasti. Z času na čas sa nebezpečné scenérie po stranách cesty vymenili a pravé koleso auta kopírovalo okraj priepasti len o niekoľko centimetrov. Takto stúpali ostrými zákrutami stále vyššie a vyššie. Nakoniec sa dostali na miesto, keď si auto konečne mohlo vydýchnuť. Terén prestal stúpať a prekvapujúco ich osvetlilo protiidúce auto. Prvé odkedy sa posadili do auta. Konečne nabehli na kvalitnejšiu cestu a stretávajúcich áut pribúdalo. V diaľke pred nimi sa trblietali ojedinelé svetlá. Blížili sa k mestu Mozduran. Dlhé storočia toto mesto nemalo pre krajinu veľký význam, no v čase nepokojov a expanzie nepriateľa na starodávne územia Peržanov, sa nevídane rýchlo rozrástlo. Ľudia určite museli veľmi striedmo využívať skromné zdroje prostredia, kde Mozduran vyrástol. Slava o tom presviedčala tma, ktorým sa toto mesto vyznačovalo. Mestský páni osvetlili len úzke centrum mesta. Okrem toho ešte pár úsporných svetiel nesmelo čupelo pred niekoľkými dôležitými budovami. Ináč sa každý kút mesta vyznačoval tmou. A vnútra obydlí? Len pár svetiel ohlasovalo, že nie všetci obyvatelia Mozduranu snívajú svoj sen pokoja. Slavo netušil, že práve toto mesto je sídlom formujúceho sa odboja moslimského sveta proti nadvláde NS. Auto sa ešte ani nedotklo mestských ulíc a cestu im skrížila mohutná zátarasa. Spoza neho vybehlo niekoľko ozbrojených mužov. Hlasnými výkrikmi vyzvali Hasana Slavovi neznámym jazykom, aby vystúpil z auta. Hasan pokojne vystúpil a už po chvíli si priateľsky podával ruky s vojakmi. V zátarase sa vytvorila úzka cestička. Hasan nasadol späť do auta a potom už nerušene pokračovali až do vnútra mesta. Ostali stáť pri jednom zo starých domov. Hasan sa otočil k Slavovi:
„Vystúp!“
Spolu s ním vystúpila aj Elif. Hasan šlapol na plyn a po chvíli sa zvuk motora stratil v šume tmavého mesta.
„Poď,“ riekla Elif. Zahli do najbližšej uličky a po pár desiatkach metrov vošli do nízkej budovy. V malej chodbičke nezavadzal žiaden nábytok. Štvoro dverí ani nevytvárali priestor, kde by sa dal vhodne umiestniť. Spoza dverí do chodby prenikal tlmený monotónny ženský hlas. Keď Elif s buchnutím zatvorila vonkajšie dvere, jedny z vnútorných dverí sa otvorili a v nich sa zjavila žena. Jej vek sa odhadnúť nedal, keďže celú jej postavu zahaľoval džilbáb . Spoza závoja vykúkali len veľké hnedé oči. Slavo opäť nerozumel reči, ktorou sa neznáma žena rozprávala s Elif, no vytušil, že sa hovorí aj o ňom. Nakoniec Elif niečo odvrkla, chytila Slava za predlaktie a vtiahla ho do susedných dverí. Nuž, aj moslimský svet sa zmenil. Ešte pred pár desiatkami rokov bolo nemysliteľné, aby žena chodila európsky oblečená. A chytiť za ruku cudzieho muža by sa rovnalo spoločenskej a možno aj faktickej samovražde. Taká žena by mala v moslimskom svete povesť rovnakú, ako kurtizána v kresťanskom svete.
Miestnosť zívala takmer prázdnotou. V priestrannej izbe sa nachádzal malý stôl, dve stoličky, akási nízka skrinka a dve postele. V jednej z postelí ležala dievčina s krásnymi čiernymi vlasmi.
„Fatima,“ s radosťou vykríkla Elif, keď na posteli zazrela svoju sestru. Pribehla ku nej a vrúcne sa objali.
„Tak som sa o teba bála,“ vzdychla Elif.
„Ja viem, Elif. A nebyť tohto nášho nového priateľa, by sme sa takto neobjímali. Som rada, že s ti podarilo splniť moju prosbu a priviedla si ho, aby som mu mohla poďakovať.“
Slavo jej rozpačito podal ruku a ona mu ju vrelo stisla.
„Volám sa Slavomír. Som rád, že som niekomu pomohol a aspoň niečo mi Boh bude môcť započítať k dobru pri súde.“
Keďže Hasan sa vrátil až k večeru, Elif, Fatima a Slavo mali čas sa veľmi dobre porozprávať. Zvláštne, ako si môže rozumieť moslim a kresťan. Veriaci moslim a veriaci kresťan. Pohoda a porozumenie vládla medzi nimi a tak netrvalo dlho a Slavomír začal rozprávať o svojom súkromí. O svojich rodičoch, o svojom starom otcovi, o nedorozumeniach s ním a potom dlho o svojej Márii. Obe moslimky s úsmevom hľadeli na Slava a nechali ho rozprávať. Keď sa vyrozprával on, začala staršia Fatima často dopĺňaná Elif. Mali si čo povedať. Keď sa ako tak vyrozprávali, Slavo sa začal zamýšľať ako ďalej.
„Už nemôžem s vami vyčkávať. Váš strýko niekam zmizol, ktovie kedy sa vráti. Ja musím pokračovať v ceste niekde do Ruska. A čím skôr musím Márii dať vedieť, že žijem.“
„A ako to chceš urobiť? Ako sa chceš dostať cez hranice do Ruska? Ako chceš dať Márii vedieť, že žiješ tak, aby sa o tom nedozvedeli? Počkáme na Hasana. Teraz sa musel stretnúť so svojimi ľuďmi. Keď príde, uvidíš, že ti pomôže.“
Aj sa tak stalo. Hoci sa Hasan veľmi bránil a robil zo seba tvrdého bojovníka, pre svoje mladé netere mal mäkké srdce. Netrvalo dlho a dal sa uhovoriť. Dohodli sa na pláne. Už zajtra sa Hasan, Slavo, ale aj Elif vydajú k ruským hraniciam. Vlastne medzi Perziou a Ruskom sa ešte rozprestieral Turkmenistan, ale to sa im práve hodilo. Pravdaže, o prechádzaní hraníc nemal Slavo ani potuchy.
Dlho sa prehadzoval na jednoduchom lôžku a nie a nie zaspať. Rozmýšľal o ľuďoch, ktorých práve spoznal, snažil sa vžiť do ich problémov, do ich života. Pochopil, že ich srdce nemusí byť len plné nenávisti a túžby po krvi. Ich srdce túžilo rozdávať lásku, len sa narodili na nesprávnom mieste. Ako pomôcť týmto ľuďom? Alebo treba skôr pomôcť nám, moderným Európanom? Kto lásku nedá, nemôže ju čakať od druhého. Európa, Amerika, ba celý svet zabudol, čo je láska. Egoizmus vládol celým svetom, obeta pre druhých bola hodnotená ako hlúposť. Peniaze, kariéra, povrchná krása, to sú hodnoty dnešnej doby. Duchovné hodnoty sa akosi nenápadne vytratili zo slovníka modernej spoločnosti. Čo teda chceme od ľudí? A moslimovia? Dnes sú jednoznačne v pozícii brániacej sa menšiny. Škoda, že moslimovia obviňujú za tento proces kresťanov. Nevidia, že moderný svet už nie je kresťanský? Nevidia, že protikresťanský tlak je už úplne otvorený? Nie, nevidia. Žijú v inej krajine a tam diablova propaganda živí nenávisť tak proti židom ako aj kresťanom. Taktika diabla bola priehľadná - šikovne rozoštvať akýchkoľvek veriacich, nech sa medzi sebou tlčú, vtedy môže rásť on. A rástol nevídanou rýchlosťou. Ale ako toto vysvetliť prostým ľuďom na všetkých stranách? Slavo akoby počul svojho starého otca, keď mnohokrát opakoval: „Boj dobra a zla je tak reálny ako tvoj nos medzi očami. Pozeraj sa na politické správy a musí ti byť všetko jasné. Satan pôsobí vo svete viditeľnejšie ako si mnohí myslia.“
Slavo sa po týchto slovách vždy len uškrnul. Starý otec za všetkým vidí sprisahanie, pomyslel si. Asi naozaj musel prejsť peklom v Half Moon, aby si uvedomil krutú pravdivosť slov starého otca. A teraz aj on na všetko hľadí cez okuliare dobra a zla.
Zaspal až neskoro v noci a už skoro ráno musel vstať, a keď slniečko vykúkalo nad obzor, už sedel s Elif a s Hasanom v aute. S plnou nádržou leteli na severovýchod k Turkmenistanu. Neskôr sa stočili na východ až juhovýchod. Slavovi sa to nezdalo. Veď Turkmenistan je hneď cez kopec. Ale na sever. No Hasan sa tváril pokojne. Z jeho očí sa nedalo vyčítať, žeby sa bál hraníc.
Slavo mal strach, ako sa dostane cez hranice, a preto ho znervózňovalo, že sa Hasan tváril, akoby nič ľahšie ani nemohlo byť. Samozrejme jeho mlčanlivosť odolávala všetkým pokusom o nadviazanie rozhovoru. Rozhovor prebiehal len medzi Slavom a Elif. Elif sa mnohokrát radostne smiala, inokedy jej z očí vytryskla nezadržateľná slza. Hasan sa vtedy škaredo pozrel na Elif a ona na chvíľu zmĺkla. Ale nie nadlho. Jej podrezaný jazyk nie a nie sa zastaviť. Konečne Slavovi vysvetlila, ako sa prechádza cez hranice do Turkmenistanu.
„Niekoľko desiatok kilometrov juhovýchodne sa dostaneme úplne do hôr. V kopcoch je množstvo jaskýň. Niektoré jaskyne ľudia umelo pospájali chodbami. Stačí podrobný plán a niekoľko kilometrov v tme a utečenec je v Turkmenistane. Odtiaľ sa s ruským pasom už ľahko dostaneš do Ruska.“
No hej, ale čo ďalej? Pomyslel si Slavo. Mal už matnú predstavu kam pôjde. Ale kde presne? Sibír? Niekde ďaleko na Sibír a kamsi na sever. Počul síce o nejakých slovenských komunitách kdesi na Sibíri, ale zaujímalo ho to niekedy?
„Akú e-mailovú adresu má tvoja Mária?“ prerušila prúd jeho myšlienok Elif.
Vyhŕkol e-mailovú adresu. Zrazu sa zháčil: „Nemôžeš jej poslať odtiaľto e-mail. Okamžite by bola podozrivá a sledovali by ju. Náš svet je neľútostný a krutý. Nemala by ľahký život a možno by sme sa nikdy nemohli stretnúť. Alebo by ju sledovali a vypátrali by aj mňa. Elif, ja som zmierený s tým, že sa do Novej Superveľmoci už nikdy, nikdy nevrátim.“
„Ja viem. Ale ak ťa má rada, tak príde ona za tebou. Má ťa rada?“
„Dúfam, že má. Ale mám právo jej takto zničiť život? Celý život sa skrývať? To jej nemôžem urobiť. Asi sa s ňou už nikdy nestretnem. Nech verí, že som zomrel. Bude to tak pre ňu lepšie.“
Auto sa trmácalo raz hlbokým priesmykom, inokedy sa štveralo hore žltým kopcom. Večer ich zastihol v nehostinných horách bez vody. Hasan však všetko predvídal a zásoby vody a jedla pripravil ešte pred ich odchodom z mesta. Takisto do auta hodil dva dvadsaťlitrové kanistre benzínu.
„Nesmieme si založiť oheň,“ riekol. „Sme niekoľko desiatok kilometrov od hraníc Turkmenistanu. Nechcem aby sme vyvolali podozrenie našej, či druhej strany.“
„Takže zajtra ráno prekročíme hranice?“
„Také jednoduché to zas nebude. Ešte niekoľko hodín si zajazdíme pozdĺž hraníc na východ, kým sa dostaneme na miesto, kde sa dá prejsť za hranice. A potom ťa už nechcem nikdy v živote stretnúť. Ďakuj Alahovi, že si stretol mňa a nie niekoho iného.“
Noc bola jasná a chladná. Kosákovitý polmesiac rozpačito hľadel na smutnú krajinu. Slavo a Hasan ležali na zemi na hrubých dekách, Elif schúlená v aute a snažili sa zaspať. Slavovi sa to nedarilo, veď zajtra už možno bude v Turkmenistane. Navyše chladná rosa vyvolávala u neho triašku a tak opäť zaspal až nadránom.
Ráno vstávali neskoro. Neponáhľali sa. Na požadované miesto potrebovali prísť až tesne pred západom slnka. Preto do auta nasadali tesne predobedom. Zo štyri hodiny prechádzali podobným krajom ako včera. Keď došli k úpätiu skalnatého horského masívu, vystúpili z auta, naložili si na chrbty ťažké ruksaky a peši sa pustili do hôr.
„Kam ideme?“ opäť sa spýtal Slavo.
„Uvidíš,“ stroho odvetil Hasan.
Kráčali medzi skalami zo dve hodiny, až prišli k skalnému bralu. Ďalej sa ísť nedalo. Tam kde končil pomyslený chodník sa povaľovala hŕba skál. Hasan sa zohol a začal odhadzovať skaly. Ostatní sa bez slova pridali. Asi po desiatich minútach, keď sa kopa premenila na plytkú jamu, narazili na drevený poklop. Hasan ho zodvihol a pod ním sa objavil čierny otvor. Hasan na jeho okraj upevnil povrazový rebrík a druhý koniec hodil do jamy. Pomaly zostupovali do neznámej tmy. Keď zostúpili na dno, Hasan poodkryl tajomstvo:
„Ja ostanem tu. Ty, Elif, so Slavom pôjdete chodbami jaskyne podľa tohto plánu.“ Slavo počul zašušťanie papiera a dovtípil sa, že Hasan vložil Elif do ruky papier, na ktorom bola zrejme schéma podzemných chodieb. „Ak by sa čokoľvek stalo, tento papier musíš zničiť. Aj za cenu života. Keď vyjdete von z jaskyne, budete za hranicami. Slavo bude pokračovať, ty sa vrátiš späť. Ja tu budem zatiaľ strážiť vchod do podzemia. Ponáhľajte sa!“
„Daj mi baterku,“ pripomenula Elif.
„Jasné, skoro som zabudol.“ vytiahol baterku z ruksaku a podal jej ju. „Ak neprídeš do zajtra obeda, jaskyňu zasypem a prídem o deň neskôr. Ale ty musíš prísť.“
„Hasan, ak nechám Slava na druhej strane samého, nedožije ďalšieho dňa. Ja... Hasan, ja sa nevrátim.“
„Elif, nie! Musíme ostať tu a bojovať za slobodu!“
„Hasan pochop, tvoja sloboda je smrť. Ale ja chcem žiť. Počuješ?! Chcem žiť!“
Do očí sa jej vtisli slzy. Hodila sa Hasanovi okolo krku. Črty tvrdého bojovníka zmäkli. Pravou rukou si privinul neter k sebe a ľavou ju nežne hladkal po vlasoch.
„ Do zajtra obeda ťa budem čakať,“ odvetil
„Hasan poď aj ty. Utečme niekde ďaleko od tejto nenávisti. Začnime nový život.“
„Nie, Elif, ja nemôžem. Ja nemám kam ísť. A ty to vieš. Ja tu musím zomrieť. Do zajtra ťa budem čakať.“
Bolo počuť, ako sa rýchlo otočil a vystupoval po rebríku. Nie dlho a ostalo ticho. Poklop zahasil úzky pásik slnečného svetla a okolo Slava a Elif sa rozhostila tma. Elif zapla baterku a posvietila na plánik podzemných chodieb. O chvíľu obaja mlčky liezli po úzkych, tmavých chodbách jaskyne. Zo všetkých strán kvapkala voda, svetlo baterky sa odrážalo od šmykľavých skál a jeden chybný krok by znamenal pád do priepasti. Chodníček okolo priepasti sa často zúžil sotva na pol metra.
Slavo nevedel, ako dlho kráčali vo vlhkom prítmí jaskyne. Možno dve hodiny, možno tri. Zdalo sa mu to hodne dlho. Navyše vždy, keď sa chodník rozvetvoval, ostali stáť a hodnú chvíľu študovali mapku. Verili, že idú správne a nezablúdia v nekonečnom podzemí.
Kdesi ďaleko vpredu a veľmi vysoko sa objavil jasný kotúč a pripomínal Slnko. Časom sa kotúč zväčšoval a už nepripomínal Slnko, ale z jeho tvaru mohli naši pútnici rozoznať otvor. Vytúžení východ z jaskyne. Kým sa k nemu dostali, jasné svetlo sa zmenilo na namosúrené šero. No Elif so Slavom pociťovali obrovské šťastie.
„To je už Tukrmenistan?“
„Zrejme áno,“ odvetila Elif. „Ale ešte sme príliš blízko hraníc. Počkáme do tmy a až potom vyjdeme z jaskyne.“
Čas čakania využili na jedenie. A na rozprávanie.
„Naozaj sa nevrátiš späť?“ spýtal sa Slavo. „Kvôli mne tu ostať nemusíš. Povedz mi, ktorým smerom mám ísť a vráť sa do svojej krajiny.“
„Nie, ja to nerobím pre teba. Ja nechcem žiť v našej krajine. Je krásna, ale je plná krvi a nenávisti.“
„Budeš sklamaná. Celý svet je plný nenávisti. Niet kam ujsť,“ odvetil zádumčivo Slavo a zamyslel sa nad tým, čo povedal. Mal pravdu. Niet kam ujsť. Celý svet sa zmietal v nenávisti, no malo byť ešte horšie. Sily zla sa práve nadychovali, aby svojim ohnivým výdychom zničili ešte to posledné, čo sa vzoprelo ich nadvláde.
„Zaveď ma k vám, kresťanom. Dokáž mi, že tvoje reči neboli len reči, Ukáž mi ľudí, ktorí žijú podľa tvojho Vykupiteľa.“
Slavo neodvetil. Sám neveril, že také spoločenstvo objaví. Pochopil už dávno, že stratil domov. A vyznávanie svojich ideálov znamená skrývať sa.
„Bude mi hrozne smutno za sestrou,“ ozvala sa po chvíli Elif.
„A za strýkom nie?“
„Hasan si vybral sám. Bude mi ho ľúto, to áno. Ale on vie, čo robí a vie, čo chce. Ale Fatima, to je niečo iné. Budem sa musieť niekedy pre ňu vrátiť. Nenechám ju tam dlho.“
„A čo so mnou? Kade sa dostaneme do Ruska?“ pýtal sa Slavo. Predstavoval si, ako mesiace putujú po horských chodníčkoch prenasledovaný políciou, kým konečne prekročia vytúžené hranice – Rusko, zem našich túžob.
Elif sa veselo pozrela na Slava. Tušila, aké myšlienky sa Slavovi preháňajú hlavou. Zasmiala sa.
„Pustíme sa smerom k Ašgabatu. Je tam letisko. Odtiaľ sa môžeme pustiť ďalej.“ Turkmenistan počas krátkeho obdobia naozaj siahal od ruských hraníc na severe až po Perziu na juhu, pretože bolo obdobie spájania sa štátov do väčších zväzkov. Ak chceli moslimské štáty prežiť rozpínavosť Číny na východe a Ruska na severe, museli sa spojiť Turkménsko, Uzbekistan, časť Afganistanu, Tažikistanu, Kirgizska a Kazachstanu a vytvorili štát s nemalou rozlohou, no napriek tomu len s minimálnym vplyvom na svetové dianie. No toto spojenie im zabezpečilo aspoň na krátky čas akú takú nezávislosť od okolitého sveta, no jednako každému bolo jasné, že čo nevidieť, nastane aj delenie tohto územia medzi svetové mocnosti. Rusko sa nebezpečne rozvíjalo, ale pre Turkmenistan to bola lepšia alternatíva ako vojnou zdecimovaná Čína, ktorá sa pod hlavičkou NS snažila získať nové územia. NS ju v tom podporovalo, hoci na toto územie neposielalo svoje centrálne vojenské sily, aby si otvorene nepokazilo vzťahy s Ruskom. A tak nechávali čínskej provincii voľné ruky. Keď Rusko protestovalo proti pohraničným bojom, NS vyhlásila, že nemá dosah na okrajové časti svojho územia. A tak sa každý, ako už po tisícročia predtým, snažil uhryznúť čo najväčší kus územia.
„Čo? Do Ašgabatu? Je to stále blízko Perzských hraníc. A je to veľké mesto. Nechytí nás polícia? A ako ďaleko je Ašgabat odtiaľto?“
„Ašgabat je naozaj veľké mesto. Ale najbližšie medzinárodné letisko. Nepôjdeme predsa do Ruska pešo. Dosť, čo sa budeme musieť prevliecť do Ašgabatu. Je to asi tak tristo kilometrov. Budeme mať čo robiť.“ Zamyslela sa na chvíľu, no už o chvíľku s úsmevom pokračovala:
„ Neboj sa. Máme nové pasy a sú veľmi dobré. A turkménsky policajti predsa neublížia občanom ich veľkého suseda – Rusom.“ Z ruksaka vytiahla dva pasy. Jeden na meno Vladimir Putajov a druhý Elizabet Putajovová.
„Od teraz sme manželia,“ riekla prosto.
„Čo?“ Slavovi stislo srdce. Slovo manželka mal jednoznačne vyhradené pre Máriu. Na druhej strane vedel, že takto sa najľahšie dostane cez rôzne kontroly a hraničné prechody.
„Sme turisti. Prvých niekoľko desiatok kilometrov by nás policajti nemuseli chytiť. Asi by sa zaujímali odkiaľ ideme. Ale keď sa vzdialime od hraníc, už sa nemusíme báť, keď nás budú legitimovať. Až po hranice z Ruskom. Alebo pri nastupovaní do lietadla. Dúfam, že sa Rusi na hraniciach nebudú moc vypytovať. Nie som Slovanský typ. A neviem ani slovo rusky. “
„A potom? Potom kam?“
„Myslíš v Rusku? Ak nechceš, aby ťa niekto vypátral, musíme ísť niekde veľmi ďaleko. Najlepšie až niekde na Sibír, tak ako si mi to spomínal ty. A tam budeš žiť svoj život.“
„Na Sibíri? A dokedy?“ vzdychol si Slavo. „Mám predsa v Európe dievča. Chcel som sa oženiť, mať s ňou deti. Stretnem sa s ňou ešte niekedy?“
„Ak ťa má rada, príde za tebou.“
„Nikdy sa nedozvie, kde som.“
„Ale dozvie. Už to vie. Ak ťa má rada, bude ťa čakať v Ašgabate na letisku.“
„Čo???“
„Dostala správu. Nevie kam ideš, nevie čo sa ti stalo. Vie, že budeš v Ašgabate. Ak ťa má rada, bude tam.“
Slavo myslel, že sa mu sníva.
„Ale kto jej poslal správu?“
„Ja. Samozrejme nie priamo jej. Cez niekoľko kanálov sa moja správa dostala až k našej európskej spojke a odtiaľ k Márii. Dnes nie je problém poslať správu hocikomu z hocikade. Problém je len v tom, napísať ju tak, aby to pochopil len človek, ktorému je určená. Dúfam, že som to napísala správne, a že nás v Ašgabate nebude okrem Márie čakať aj tajná polícia NS.“
Elif sa postavila.
„Už je tma. Musíme vyraziť, nech počas noci prejdeme čo najväčšiu vzdialenosť. Mohli by sme sa dostať aspoň do Gonbadli. To by sme mali naozaj prejsť peši. “
Zdvihli sa. Vedeli, že ich cesta nebude ľahká, ani bezpečná.
Gonbadli bolo ďalšie historické mestečko na ich ceste. Hoci dlho patrilo Perzii, pred niekoľkými desaťročiami ho obsadil Turkmenistan. Ale ani Perzia, ani Turkmenistan svojimi silami nedokázali zabezpečiť zložitú hranicu tiahnucu sa Chorosánskymi vrchmi. Tým sa otvorila cesta pašerákom a ilegálnym imigrantom. Tým sa otvorila cesta aj rôznym politickým utečencom.
Kým sa dovliekli do Gonbadli, začínalo svitať. Poctivo si odšliapali možno aj tridsať kilometrov. Najprv sa potme vliekli dolu horským chodníčkom. Keď sa stretli s asfaltovou cestou, veľmi rýchlo ich vyplašili reflektory idúceho auta. Preto spoločne skočili do kríkov, a keď auto prešlo, vyhľadali radšej úzky chodníček popri ceste. Vždy keď išlo auto sa prikrčili a ani sa nepohli, kým auto neprešlo. Nechceli byť videní. Preto im cesta do Gonbadli trvala tak dlho. Pred mestom sa oprášili od hrubého prachu, najedli sa, napili a potom sa vybrali vyhľadať nejakú útulnú reštauráciu. Aj preto, aby si zajedli niečo dobré, ale aj aby si oddýchli v nejakom normálnom prostredí. Ale hlavne preto, že potrebovali informácie, ako sa čím rýchlejšie dostanú do Ašgabatu.
Žiaľ nečakali ich dobré správy. Žiaden autobus z Gonbadli nechodil. Preto si v reštaurácii posedeli nejaký čas, dali si skorý obed a poradili sa s čašníkom o možnosti presunu do Ašgabatu. Veľmi rád im poradil. Odporučil im brata, ktorý ich zavezie do Sarakhs a odtiaľ sa dostanú autobusom do Ašgabatu. Pravda, budú si musieť počkať, pretože autobus chodí len dvakrát do týždňa. Preto im navrhol, aby dnes prespali u neho a zajtra ich môže brat autom odviesť do Sarakhs. Súhlasili. Samozrejme, ako manželia dostali klúče od jednej izby. Slavo sa bál, ako sa s touto skutočnosťou vyrovná Elif. Našťastie na recepcii, ak tak môžeme nazvať ušpinený barový pult, Elif nezaváhala, vzala kľúče a spoločne sa pobrali na izbu. Skromná izbička nemerala viac ako štyri krát tri metre a okrem úzkej skrine, manželskej postele a jednej stoličky hosťom neprekážalo naozaj nič. Na záchod museli chodiť do jediného reštauračného WC. Po dohode im za poplatok čašník poskytol pre nich tak potrebnú sprchu. Slavo sa s nekonečnou úľavou postavil pod prúd chladnej vody a nevedel sa nabažiť očisťujúcej kúry. Ešte by tam stál hodnú chvíľu, ale začul jemné klopanie na dvere.
„Áno?“ zareagoval Slavo.
„Zmizni už spod tej sprchy! Aj ja sa chcem osprchovať,“ zakričala Elif spoza dverí. „Čašník už dolu nadáva, že mu minieme všetku vodu.“
Slavo sa zobudil do prítomnosti. Rýchlo zastavil vodu, poutieral sa, prehodil si niečo na seba a vybehol zo sprchy. Na izbe si obliekol niečo ľahké a ľahol si na posteľ. Aspoň kým sa nevráti Elif. Potom sa dohodnú, ako budú spať. Zavrel oči.
Zrazu ho premkol chlad. Musí sa niečím zakryť. Otvoril oči. Medzičasom tma zakryla celú izbu. Vedľa seba počul dýchať spiaceho človeka. Uvedomil si, že od únavy zaspal a už je noc. Elif spala vedľa neho. Potichu si na seba natiahol deku a posadil sa na posteľ. Rozmýšľal, kde by sa vyspal, aby sa nemusel ráno zobudiť vedľa Elif. Určite si o ňom myslí, že je drzý, arogantný, netolerantný Európan. Opatrne sa postavil z postele. Tá z úľavou zavŕzgala a zobudila Elif.
„Kam ideš?“ spýtala sa.
„Vlastne neviem,“ odvetil. „Mal by som ísť spať na zem. Keď si už hore, pozriem, či sa nedajú vybrať matrace z postele a hodím si ich na zem.“
„Slavo, nevymýšľaj a spi! Som strašne unavená. Strč sa na kraj postele, otoč sa odo mňa, zabaľ sa do deky a spi. Prosím ťa!“
Slavo ju poslúchol a za pol minútu spal. Konečne zase v posteli.
Keď sa ráno zobudil, Elif už sedela na stoličke.
„Dáme si v reštaurácii niečo dobré na raňajky?“
„Hej.“
Elif vyšla z izby. Slavo sa rýchlo prezliekol a išiel do reštaurácie. Na stole ho už čakali jednoduché raňajky. Hneď po raňajkách sa pobalili a čašníkov brat ich zaviezol do Sarakhs. Zaviezol ich priamo k autobusu. Počkali niečo vyše hodiny a nastúpili do autobusu. Do Ašgabatu cestovali pomaly. Tristo kilometrov urobili za takmer desať hodín.
Keď Slavo s Elif vystúpili v meste na autobusovej stanici, cítili sa ako v inom svete. Už v autobuse, keď sa blížili k mestu si Slavo všimol, že Ašgabat sa vymyká z atmosféry celej smutnej krajiny. Celou cestou ich sprevádzala polopúšť a prechádzali chudobnými osadami dedinčanov. Až večer, keď sa stmievalo, nabehli na širokú, niekoľkopruhovú cestu. Áut pribúdalo a v diaľke svietili svetlá ako riedke roje svätojánskych mušiek. Po pätnástich minútach sa zjavil nový, veľký roj. Hlavné mesto. Ako vošli do mesta, zdalo sa im, že je deň. Pouličné lampy po oboch stranách ulíc, blikajúce reklamy, plné ulice áut a dopravné zápchy. Takmer hodinu šli mestom, kým sa dostali na autobusovú stanicu. Unavení, utrmácaní vystúpili z autobusu. Keďže do svitania trvalo len niekoľko hodín, rozhodli sa, že noc prečkajú na stanici. Ráno vyhľadajú letisko a asi aj nejaké ubytovanie, pretože nevedeli, koľko času strávia v meste.
Ašgabat. Až cez deň dokázali skutočne ohodnotiť veľkoleposť mesta. A ohromné protiklady. Do oblakov týčiace sa vysoké mrakodrapy a výškové budovy postavené v duchu typickej európskej architektúry susedili so štíhlymi vežami minaretov. Do alejí zoradené palmy vyzerali, akoby ich vyrobili v neďalekej fabrike na plasty. Len ich zhnednuté spodné listy svedčili o ich živej podstate. Veď, kto by už vyrábal vysušené listy paliem. Mohutné rastliny sa odrážali na sklenených priečeliach neďalekých budov. Vyleštené sklené steny budov celkovo vytvárali dojem, akoby ste sa pohybovali v zrkadlovom bludisku. Turista, ktorý sa bez pomoci pustil do prehliadky mesta, veľmi rýchlo oľutoval svoj čin a snažil sa čo najskôr si najať sprievodcu. Sám sa cítil ako mravček v neprehľadnom mravenisku a okolitý dav ho nútil kráčať rovnakým smerom ako tisíce iných jedincov. Chaos, neprehľadnosť a nepochopiteľnosť dopravných predpisov mu zakazovala skrížiť dráhu áut a dostať sa na druhú stranu cesty. Po dlhom, dlhom chodení sa nakoniec stretol so schodmi a ajhľa! podchod. A takto mohol blúdiť hodiny mestom a nikam sa nedostal. Preto Slavo a Elif neriskovali a hneď si najali sprievodcu. Vysvetlil im princíp dopravy, hlavné tepny mesta, priviedol ich na letisko, poradil im slušný a nie drahý hotel. Na druhý deň už chodili sami. Hotel, letisko. To im stačilo.
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola