Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola
A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Predslov
Ak by si niekto myslel, že rokmi stálych vojen sa ľudstvo unaví a nastane všeobecný pokoj, tak sa mýlil. Ľudia stále túžili po majetku toho druhého a táto túžba ich hnala do nových a vždy hroznejších vojen. Navyše energetické zdroje Zeme sa rýchlo míňali a nové technológie získavania energií na seba stále dávali čakať.
20. storočie sa utápalo v krvi dvoch svetových vojen a hoci po nich si obyčajní ľudia želali mier a pokoj, netrvalo dlho a nové ohniská vojen sa opäť rozhoreli. Regionálne vojny trvali takmer nepretržite. Rovnako začínalo aj 21. storočie. Nik netušil, čo hrozné a kruté Zem ešte čaká. To, čo sa malo udiať v priebehu niekoľkých desaťročí, by nedokázal vykresliť ani najkrvavejší scenárista akčných filmov.
Napätie medzi bohatým Severom a chudobným Juhom sa vyostrovalo. S míňajúcimi sa energetickými zdrojmi bola stále väčšia potreba Severu obsadiť arabský svet a zabezpečiť si ešte na pár rokov tak prepotrebnú ropu. Arabský svet s nekonečnou nenávisťou pozeral na rozpínajúcich sa susedov. Ten najnenávidenejší svojou diplomaciou vždy dokázal dostať na svoju stranu celý kresťanský svet a hlavne USA. Arabi po niekoľkých márnych útokoch na nearabských susedov pochopili, že nebojujú s nemohúcim malým susedom, ale bojujú s USA. Ich nenávisť sa obrátila týmto smerom. Jeden teroristický útok striedal druhý, no to nijako neotriaslo základmi mocnosti. Skôr naopak. USA pod rúškom vlastnej obrany veľmi obratne spojili boj proti teroristom s bojom o energiu. Postupne pod zámienkou demokratizácie Blízkeho Východu obsadzovali jednu arabskú krajinu za druhou a Európa bola odstrčená od energetických zdrojov. To sa Európe nemohlo páčiť a preto, aj keď sa nestala spojencom Arabov, teroristické vraždiace komandá už neodsudzovali s takou vehemenciou. A keďže Európa videla, že ju v rozpínavosti na juhu predbehlo USA, začala sa rozpínať na východ. Vo svojom najväčšom rozkvete siahala od Severného ľadového oceánu až po Stredozemné more a od Atlantického oceánu až takmer po Moskvu. Hranice siahali dolu až po Kaspické more. Áno, v určitý dejinný čas Európa do svojho lona vtiahla celú Ukrajinu a Rusko stratilo aj svoje mnohé veľké mestá ako Rostov, Volgograd, Voronež a vlastne len úpornou diplomaciou neprišlo o Moskvu. Na severe prišlo o Novgorod a dokonca aj o historický Peterburg. Z juhu z východnej časti Kaspického mora sa začali na Rusko tlačiť moslimské štáty a svoju príležitosť zacítila aj Čína, ktorá snáď zo všetkých štátov urobila najväčší pokrok. Najprv anektovala Mongolsko a keď sa Rusko snažilo Čínu z Mongolska vytlačiť, Čínske vojská urobili rýchlu ofenzívu a ruskú armádu mnohokrát zatlačili hlboko do ruského územia. Potom Čína obsadila celý juh ruského územia a ďalej sa tlačila na východe Ruska smerom na sever. Padol jej do rúk Vladivostok, Knabarovsk i Komsomoľsk. Hraničnou čiarou sa stala rieka Amur. Spolu s týmto postupom Čína obsadila celú Kóreu a bolo len otázkou času, kedy sa pustí do Japonska. Napriek týmto územným ziskom, Číne sa nikdy nepodarilo na podmanených územiach zachovať pokoj. Niekedy stačila len malá apatia čínskych okupantov na podmanenom území a ruskí partizáni oslobodili tisíce kilometre štvorcové svojho územia. A tak sa hranice presúvali a obyvatelia často ani nezaregistrovali, že ešte pred mesiacom bývali v Číne a teraz sú opäť v Rusku.
Paradoxom tejto doby bolo, že hoci USA získavalo územia v Arábii a dokonca k svojmu územiu pripojilo aj Mexiko a celú strednú Ameriku, ekonomicky prestali rásť. Hoci sa z USA na niekoľko rokov stala superveľmoc nebývalých rozmerov, náklady na potláčanie nepokojov v Arábii boli také obrovské, že štát nedokázal udržiavať ekonomický krok s Európou. Naproti tomu oklieštené Rusko sa dynamicky rozvíjalo. A Južná Amerika stále zaostávala za ostatnými svetovými ekonomikami a borila sa so sociálnymi nepokojmi.
A práve vtedy, keď celý svet vrel a čakalo sa kde vykypí , vtedy sa Arabské štáty pokúsili o rýchle zjednotenie. Na prekvapenie mnohých sa im to podarilo veľmi ľahko a krátkou oslobodzujúcou vojnou sa vymanili spod nadvlády USA. To všetko s tichým súhlasom Činy a samozrejme aj Európy. USA nedokázali rýchlo a účinne preskupiť svoje sily v Ázii a dodatočné posily už nepomohli, ba dokonca podstatne oslabili stabilitu v samotnej Amerike. Nedávno pripojené štáty na Americkom kontinente využili vnútorné problémy a za veľkých obetí sa odtŕhali od USA a potiahli zo sebou aj Kaliforniu a Texas. Aj na severe, ako susedia Kanady, vznikli dva samostatné štáty, nezávisle od Spojených štátov.
A Čína postupne opäť zatlačila Rusov smerom na sever. Európa sa dlhý čas len prizerala a nevedela sa rozhodnúť, na ktorú stranu sa pridať. V rozsýpaní USA videla zadosťučinenie za to, že USA jej nedali podiel z rabovania ropy na Strednom východe a museli sa uspokojiť so zdrojmi nepokojného Ruska. Nakoniec Európa uzatvorila dohodu s Čínou a opäť spoločne okliešťovali Rusko - z východu a juhu Čínou, zo Západu Európou. Arabi urobili historickú chybu, keď zacítili jedinečnú príležitosť opäť ovládnuť svet. Povedľa Číny si začali robiť nároky na juh Ruska. Vtedy sa ešte Európa aj Čína dohodla s Arábiou, pretože ju do budúcna videli ako prospešný nárazník v prípade konfliktu s USA. Navyše si nabaľovali vrecká pri priamom obchode z ropou, ktorú teraz oni draho predávali Spojeným štátom. No naprik dohodám globálna vojna nedala dlho sa seba čakať. Začalo to nečakanou novou dohodou medzi Spojenou Arábiou a Čínou. Tá zaskočila aj Európu. A keď Čína napadla USA z Tichého oceánu, Európa sa len prekvapene prizerala - nakoniec, ako v histórii už mnohokrát. Arabské štáty prestali predávať ropu. Aj Európe. Aj USA malo svoju ropu už dávno vyťaženú, a preto sa Európa pustila do boja s Ruskom o posledné náleziská ropy, ktoré Rusko ešte malo. Čína ako spojenec Arábie mala ropu – arabskú. Ale napriek tomu napadla Rusko, aby sa k rope nedostala Európa. No nakoniec Čína pochopila, že nemôže Európu úplne odstaviť od energetických zdrojov, lebo ju tým donúti spojiť sa s USA. Preto Čína nakoniec uzavrela dohodu s Európou o predaji Ruskej ropy. Európa mohla ťažiť ropu v Rusku pre seba, ale nemohla ju ďalej predávať do tretích štátov. USA ostali bez energetických zdrojov a preto aj v chaose. A tak Arábia zaútočila na USA z Atlantiku a dovŕšila skazu tohto kedysi superštátu. Spojené štáty sa rozsypali na nespočetné množstvo malých štátov a snažili sa jednotlivo vyjednávať s Arábiou. V tomto chaose akoby sa zabudlo na nenávideného suseda - Izrael. Ako štát síce už neexistoval, ale obyvateľstvo žilo svojim normálnym životom - ak sa tak dá povedať životu v 1.globálnej vojne. Skôr ako sa USA rozpadlo v krvavom chaose, Izrael všetky strategické zbrane zahrabal hlboko pod púštny piesok a celý svet o nich nemal ani potuchy. Ešte stále mohol byť pre Arabov nebezpečný. Ale pokiaľ bude Európa mlčať, nemá zmysel akýkoľvek útok. Európa však už mlčať nemohla. Po rozbití Spojených štátov Spojená Arábia potiahla svoje územie z juhu Ruska a prenikla až úplne na sever. Tak sa Arábia stala východným susedom Európy. Všetky územia, ktoré Európa pred pár rokmi získala v Rusku, musela odstúpiť Arábii. Arábia zväčšovala svoju ríšu rýchlosťou, ktorú si určite nepriala ani Čína. Ale to, čo Čína hodnotila ako do budúcna nebezpečné, Európa cítila ako smrteľné. Ak Európa chcela prežiť, musela sa vrhnúť do strašnej vojny. Každý vedel, že straty budú na oboch stranách obrovské. Európa bez vyhlásenia vojny udrela na Arábiu, a keď sa po mnohých váhaniach zdvihla Čína na pomoc Arábii, Európa sa rozhodla k úderu pod pás. Tisíce bojových rakiet s jadrovými hlavicami sa zapichlo do čínskeho územia. Celé územie starého Mongolska a Číny sa rozhorelo rádioaktívnym ohňom. A za týmto útokom nasledoval neočakávaný úder Izraela. Ich zbrane vyrástli z piesku na púšti a Arábiu zasypal oheň konvenčných zbraní, ale koniec bol ešte strašne ďaleko. Počty obetí sa nikdy nevyčíslili, mohli sa len odhadovať na niekoľko miliárd. Čínske obyvateľstvo bolo zdecimované na niekoľko desiatok miliónov priamym zásahom jadrových zbraní . Územie starej Číny, veľká časť Indického polostrova ostala dlhodobo zamorená rádioaktivitou. Ľudia z tejto oblasti však nemali kam ujsť, ale pomaly zomierali na ožiarenie. Navyše mnohí iní na tieto miesta prichádzali. Bol to ich posledný útek pred okamžitou smrťou, ktoré šírili Európsko-Izraelské vzdušné sily.
Vo vnútri Európy prebiehal krutý vyvražďovací boj. Celá Európa okrem krajného severu sa topila v krvi a bola zahalená do dymu. Nikto nevedel kto vyhrá. Rusko prakticky nemalo ako pomôcť Európe, jeho vojenská sila bola minimálna. Po deviatich rokoch krutej vojny začala mať Európa miernu prevahu. Pomaly začínala vytláčať Arabov zo svojho územia. Snáď deväťdesiat percent obyvateľstva hlásiaceho sa k moslimstvu bolo vyvraždených a len malé percento dokázalo ujsť. Na druhej strane, v Arábii už dávno neexistovalo nemoslimské obyvateľstvo. Vojna sa ťahala dlho a Európe pomohlo až to, že po prenesení vojny do Európy si Amerika spravila poriadok na svojom kontinente, vznikli opäť Spojené štáty, hoci nie v predošlej veľkosti a úpornou prácou vo svojich laboratóriách sa im podarilo dostať rozpracovanú novú technológiu získavania energie do praxe. Tým sa pomer síl vo vojne prudko otočil. Behom pár rokov USA dokázali vyrobiť laserové zbrane ohromnej sily a po prenesení tejto technológie do Izraela, priamo do srdca arabského sveta, boli dni Arabov spočítané. Európa zo severu a Izrael s USA z juhu začali vytláčať a priznajme si, že vlastne vyvražďovať všetko, čo sa postavilo na odpor. Arabské obyvateľstvo húfne utekalo, ale voľné boli len miesta na východ od ich území. Dostávali sa až na tradičné územia Mongolska a Číny, ale tie boli zamorené rádioaktivitou. A tak si nešťastní ľudia vyberali pomalú smrť z ožiarenia pred rýchlou smrťou ohňom. Ku koncu vojny sa ešte zobudilo Rusko a obsadilo svoje pôvodné územia na východe i juhu. Len na západe sa museli rozumne dohodnúť s Európu. Keďže USA mala záujem na oslabení povojnovej Európy, Rusko získalo späť svoje územie až po Moskvu.
O tri roky vojna skončila. Európa sa etablovala na približne rovnakom mieste ako pred vojnou, ale už nie ako celistvý štát, ale rozdelená na štyri veľké časti a niekoľko desiatok miništátikov. Izrael prakticky ovládal celú Afriku, Blízky východ a oblasť Stredomoria a južnú Áziu až po zamorené územia. Spojené štáty ovládli celú severnú a strednú Ameriku, a aj niektoré časti Ázie. Čína vznikla len ako menší štát na severe Indického polostrova a pod ním sa vytvorila Nová India. Rusko existovalo na pomerne veľkom území, ale už nikdy nedosiahlo veľkosť svojej zašlej slávy minulosti. Jeho jedinou devízou bolo, že po mnohých zradách jeho spojencami, ostal verný svojej nezávislosti a nespolčoval sa ani s Európou ani s USA. Z arabského a vlastne celého moslimského sveta ostal len novovytvorený štát Perzia, ktorý beztak mal len papierovú zvrchovanosť.
Takmer okamžite po vojne vznikla tzv. Nová Superveľmoc. Išlo o nový štát, ktorý vznikol spájaním sa nezávislých štátov. Zakladajúcimi členmi boli Izrael a USA a dva európske štáty. Zanedlho do nej vstupili aj ostatné dva európske štáty, Nová India a dokonca aj zatiaľ mocensky bezvýznamná Čína, ktorá v tom videla perspektívu do budúcnosti pri nových územných nárokoch v Rusku. A Číne sa to rozhodne oplatilo. Neskôr sa sem pridávali takmer všetky štáty Ázie z výnimkou Ruska a Perzie. Nezávislé ostávali aj všetky štáty južnej Ameriky. Keďže nik od Južnej Ameriky neočakával nebezpečenstvo, ostávala v relatívnom pokoji.
Ekonomicky sa Novej Superveľmoci vynikajúco darilo. Spočiatku štáty váhali sa k nej pridávať, ale po rokoch sa situácia obrátila. Okolité štáty sa snažili k nej pripojiť a tak si vyriešiť svoje ekonomické problémy, hoci daňou bola úplná strata zvrchovanosti a dokonca aj národnej a náboženskej identity. Názvy národov bolo zakázané vo verejnom styku používať. Podobne náboženstvo. Všetky veľké náboženstvá sa v súvislosti s predchádzajúcou vojnou hodnotili ako propagácia nenávisti k druhým, a preto nemali miesta v histórii Novej Superveľmoci. Rôzne ázijské náboženstvá sa nezmestili do zoznamu povolených náboženstiev, pretože obyvatelia s týmto vyznaním napádali okolité štáty a vyvražďovali iné národy. O islame ani nehovoriac. Kresťanstvo ako také tiež nevyhovovalo tejto spoločnosti, pretože kresťanská Európa zbytočne vyčkávala v začiatkoch vojny, ba dokonca kolaborovala s nepriateľom, a tým vlastne zapríčinila miliardy ľudských obetí. Nemusím hovoriť, že vyznávači kresťanstva v Európe v dobe pred vojnou predstavovali len 27% obyvateľstva a teda počas vojny nemali žiadne rozhodovacie právo. Pre predstaviteľov štátu to nebol argument. Môžeme povedať, že náboženský život v NS živoril. Nezakázané, ale v obmedzenom priestore existovalo len židovské náboženstvo, ktoré sa viac-menej lokalizovalo na biblickom území Izraela. Ako náhradu za ostatné svetové náboženstvá štátny úradníci vytvorili nové tzv. Zjednotené náboženstvo. To obsahovalo prvky všetkých svetových náboženstiev a každý si tu našiel, čo chcel. Existovalo aj akési kňazstvo s voľnými pravidlami a cirkevná organizácia priamo podliehajúca vláde. Šéf cirkvi patril medzi ministrov vlády a menil sa každých 5 rokov po parlamentných voľbách.
Kresťanstvo sa dostalo do ilegality a zdalo sa, že upadá. Vysokí cirkevní hodnostári na situáciu zareagovali takmer okamžite a ak chceli prežiť, museli sa všetky kresťanské cirkvi zjednotiť. Po stovkách rokov sa zrazu všetci čudovali, aké je to jednoduché a nechápali, prečo sa to nedalo skôr. Kristova cirkev si zvolila svojho pápeža. Netrvalo dlho a pápež za záhadných okolností zomrel. Po smrti druhého pápeža bolo jasné, že ide o atentáty, a preto hlava kresťanov – pápež pre verejnosť zmizol a nevedno, v ktorej krajine pôsobil. Kresťanstvo, zdalo sa, ustupovalo a ateizmus sa zahniezďoval v NS a napokon aj v ostaných krajinách. Bol Kristus v dejinách ľudstva len veľký omyl? Bol výrok „... a brány pekelné ju nepremôžu!“ len zbožným želaním istého Ježiša, ktorý žil pred dvetisíc rokmi?
Slovo autora, Predslov, I. kapitola, II. Kapitola, III.Kapitola, IV.Kapitola, V.Kapitola, VI.Kapitola, VII.Kapitola, VIII.Kapitola, IX.Kapitola, X.Kapitola